Reakcia na článok: Je ľahké odsúdiť tých, ktorým nerozumieme

Koncom marca vyšiel na portáli plus7dni.pluska.sk článok s názvom Korona neobchádza ani chudobu: Karanténu už majú aj v osadách. Zabije nás ich zaostalosť?

Text predstavuje súbor poloprávd, neprávd, predsudkov a zavádzajúcich informácií a hrubo porušuje nielen Etický kódex novinára, ale aj vlastný etický kódex, ktorým by sa malo riadiť samotné médium a najmä podnecuje nenávisť voči určitej skupine obyvateľov. Ako organizácia, ktorá dlhé roky pracuje vo vylúčených komunitách na Slovensku, a ktorá momentálne spolu s ďalšími intenzívne pracuje na tom, aby bola situácia v týchto lokalitách čo najlepšie zvládnutá, sa proti zverejnenému textu výrazne ohradzujeme.

Situácia je náročná a emócie sú vyostrené. Ľudia prirodzene hľadajú vinníkov a je ľahké odsúdiť tých, ktorým nerozumieme. Stigmatizácia vylúčených komunít však môže mať závažné následky.

Rozhodli sme sa preto text rozanalyzovať a na nasledujúcich riadkoch vyberáme úseky, ktoré považujeme za hrubé porušenie novinárskej etiky, a uvádzame dané informácie na pravú mieru.

Médiu sme zaslali nielen nasledujúcu analýzu textu, ale aj žiadosť o stiahnutie článku a predovšetkým o nápravu, podľa ich vlastného etického kódexu.

Samotný titulok článku je zavádzajúci a zaváňa rasizmom, a to hneď na niekoľkých úrovniach:

1. Koronavírus neobchádza chudobu, ale na chudobné komunity dopadá najhoršie a jeho šírenie je pre ne extrémne nebezpečné. Nejde pritom iba o rómske komunity, ale o všetky rodiny žijúce v chudobe, a to po celom svete.
2. Karanténa v zmysle odrezania komunity od zvyšku spoločnosti sa zatiaľ vyskytla presne v jednej osade – Háj. Sebaizolácia je naopak niečo, čo sa obyvatelia vylúčených komunít snažia tiež uplatňovať, ale majú na to na rozdiel od majority oveľa horšie možnosti a niekde až nemožné podmienky.
3. „Zabije nás ich zaostalosť?“ Autorka tu tvrdí, že vylúčené komunity sú ohrozením na živote pre celú spoločnosť, pričom dáva celú menšinu „do jedného vreca“. Táto rečnícka otázka je hrubým prejavom rasizmu.

Zgrupujú sa, kde chcú, novú osadu nemajú problém postaviť za pár hodín. Bez kontroly, vody, základných hygienických potrieb. Navyše k svojim obydliam znášajú odpad z celého mesta a zo širokého okolia. Prinútiť na disciplínu osadníkov je mimoriadne ťažké.

Nevieme, odkiaľ pochádza informácia, že novú osadu si obyvatelia vedia postaviť za pár hodín, no už z prvých viet článku vyplýva, že sa autorka o obyvateľoch vylúčených komunít vyjadruje hanlivo a stereotypne. Takéto zjednodušovanie a generalizovanie je nespravodlivým osočením celej množiny obyvateľov a dokazuje absolútne nepochopenie generačnej chudoby.

Obraz, ktorý text vykresľuje, neodzrkadľuje všetky vylúčené osídlenia na Slovensku. Napriek autorkiným predsudkom totiž vylúčené komunity nie sú homogénna masa, ale značne sa od seba odlišujú, či už úrovňou bývania, prístupom k tečúcej vode, úrovňou životných podmienok alebo správaním obyvateľov. Už 15 rokov pracujeme v piatich takýchto lokalitách. Každá z nich je iná, a to sa týka aj správania obyvateľov v čase ohrozenia vírusom.

Známych a zmapovaných osád je na Slovensku viac ako tisícsto. Ich obyvatelia milujú cestovanie a v podstate migrujú, kde sa im zachce. Z osady do osady, karanténa-nekaranténa.

Informácia o „počte osád“ je vyslovene nepravdivá. Posledný Atlas rómskych komunít zbieral dáta z 1100 obcí a miest na Slovensku, kde v nejakej forme žijú rómske komunity. Na Slovensku pritom podľa posledných dostupných informácii žije viac ako 416 tisíc Rómov a Rómiek, z ktorých:

• približne 80.000 žije integrovane medzi majoritou,
• takmer 128.000 žije koncentrovane v mestách alebo obciach,
• takmer 150.000 žije na okraji miest alebo obcí a
• 58000 žije vo vylúčených osídleniach, ktoré sú od miest a obcí priestorovo vzdialené alebo oddelené prírodnou či umelou bariérou.

Je teda klamstvom hovoriť, že tu máme viac ako 1100 osád. Segregovaných osídlení sa na Slovensku podľa Atlasu rómskych komunít 2013 nachádza 233.

Zároveň opäť nie je pravda, že všetci obyvatelia „migrujú, kde sa im zachce“. Tak, ako v majorite, aj vo vylúčených lokalitách, sa nájdu obyvatelia, ktorí nerešpektujú súčasné opatrenia a nesprávajú sa zodpovedne. Množstvo ľudí sa ale naopak obáva o svoje zdravie, aj o zdravie svojich blízkych a opatrenia v rámci svojich možností rešpektujú.

Ľudia chcú byť zdraví a chcú chrániť svoje rodiny, či už žijú vo väčšinovej spoločnosti alebo na jej okraji. Každý sa však potrebuje dostať k informáciám a potrebuje možnosti a nástroje na ochranu seba aj svojich blízkych.

„Osadníci, ktorí žijú pod prahom chudoby, žijú pre daný okamih. Darmo im nakážete, aby ostali doma. Samozrejme, sľúbia to, no len čo odídete, odchádzajú aj oni. A idú do kontajnerov či pred obchody žobrať. A potom kupovať,“ vysvetľuje odborník na menšinovú populáciu Ivan Hriczko.

Opäť ide o nepravdivé vyhlásenie. Z prostredia komunít, v ktorých pôsobíme, aj zo skúseností iných terénnych pracovníkov a komunitných centier vieme potvrdiť, že mnohí obyvatelia sú disciplinovaní a dodržiavajú to, čo im terénni pracovníci a pracovníčky radia. S pomocou miestnych sociálnych pracovníkov sa napríklad učia šiť rúška, snažia sa o hygienu svojich obydlí a pokiaľ možno aj o nezhromažďovanie sa. Autorovo vyhlásenie v žiadnom prípade neplatí pre všetky vylúčené osídlenia na Slovensku.

Podmienky v prostredí generačnej chudoby môžu byť extrémne náročné pre dodržiavanie základných opatrení – rodiny nemajú peniaze na potravinové zásoby, či hygienické pomôcky, v jednom obydlí môže žiť viacero generácií a nemôžu sa v jeho priestoroch dostatočne izolovať, deti nemajú prístup k internetu pre napredovanie v štúdiu a dospelí sa nedostávajú k potrebným informáciám. Vírus výrazne ohrozuje práve tieto komunity a rodiny, ktoré v nich žijú, a umelo vytvárať hrozbu z nich, smerom k väčšinovej spoločnosti, je absolútne nepochopenie situácie.

Respondent Ivan Hriczko nie je odborníkom na vylúčené komunity a poskytuje v článku svoje (často nesprávne) dojmy, namiesto reálnych faktov z terénu. Skutočnosť, že je sám Rómom, ho nerobí odborníkom na túto problematiku.

„Dať im rúška a myslieť si, že je to vybavené, je holý nezmysel. Oni žijú v chatrčiach bez vody a základných hygienických štandardov. Treba im miliónkrát opakovať, že majú sedieť doma. Zabezpečiť si jedlo a možnosť prenocovať. V období vyplácania sociálnych dávok je to priam nemožné. Ak sa tam vyskytne koronavírus, pomôže iba uzavretie osád na nevyhnutný čas,“ skonštatoval Hriczko.

„Holým nezmyslom” je akurát tak výrok pána Hriczka. Opäť je potrebné zdôrazniť, že vylúčené komunity nie sú totožné. Ak sa pozrieme napríklad na preventívne opatrenia súvisiace s koronavírusom, samozrejme, že ich treba vysvetliť primeraným spôsobom a v určitých prípadoch aj niekoľkokrát zopakovať, no nejde o „miliónkrát” a ani nie je pravda, že ich následne aj tak nikto nedodržiava.

Samozrejme sa nájdu nezodpovední jedinci alebo dokonca aj celé komunity, s ktorými treba intenzívnejšie pracovať, aby nariadenia rešpektovali. Podobne sa to ale deje aj v majorite, pričom sa ale v týchto prípadoch potýkame s podmienkami generačnej chudoby, ktoré situáciu vážne ovplyvňujú.

Ak sa pozrieme na konkrétnu tému sociálnych dávok, ktoré boli odovzdávané pred dvoma týždňami – situácia bola zvládnutá dobre, obyvatelia spolupracovali, dodržiavali potrebné opatrenia a v našich komunitách sme videli, že dokonca dohliadali jeden na druhého. Tvrdiť preto, že „V období vyplácania sociálnych dávok je to priam nemožné” je jednoducho klamstvo.

Pán Hriczko nie je ani epidemiológ, ani zdravotník a ani odborník na humanitárnu prácu a je to jasne viditeľné. Ak sa v osade vyskytne nákaza, treba konať s ohľadom na podmienky v danej lokalite a na jej špecifiká, pričom musia byť dodržané humanitárne štandardy. Okamžité uzavretie každej jednej lokality nie je všeobecne účinným riešením, ktoré môžeme použiť všade.

Ak zopár seniorov nebude dodržiavať bezpečnostné opatrenia a pôjdu do obchodu bez rúšok, zavrieme ich všetkých doma? Bez ohľadu na to, že ostatní opatrenia dodržiavali? Alebo zistíme prečo sa tak stalo a vyriešime situáciu tam, kde je problém?

„Osadníkov je na Slovensku dostatočne veľa na to, aby sa vždy niekde objavili. Či už v obchode, u lekára, alebo na detskom ihrisku. Sú akoby v prvej línii možnosti byť nakazení koronavírusom. Nechránia sa dostatočne. Aj keď si dajú rúško, aj keď si čistou vodou umyjú ruky, čo si nemyslím, že urobia. S tou istou vodou sa budú hrať deti a možno z nej budú aj variť…“

Obchody, inštitúcie, lekárske ambulancie či verejné priestory slúžia všetkým občanom – bez ohľadu na ich etnicitu či sociálny status. Slúžia teda aj chudobným a vylúčeným obyvateľom, ktorí majú rovnaké právo a potrebu tieto miesta navštevovať, ako obyvatelia z majority. Pomenovanie “osadníci” je navyše hanlivé, evokuje negatívny obraz o celej menšine a vymyslieť si okrem toho aj tvrdenie, že si budú variť z vody, v ktorej si umyli ruky, je vrcholom absurdnosti respondentových výrokov.

„…Celkom isto si nikto z nich nekúpi a nebude zháňať dezinfekčné gély. Už len preto, že mnohí nemajú doma ani toaletu a robia to tam, kde to na nich príde. Oni riešia, kde sa vyspať a mať čo zjesť, a nie dezinfekciu. To slovo ani nevyslovia, nieto aby porozumeli, čo dezinfekcia znamená. Kompetentní nech si uvedomia, že to je ideálny priestor na roznášanie všetkých infekčných ochorení. Koronavírus nevynímajúc,“ uzatvára aktivista Ivan Hriczko.

Z odborníka na menšiny je aktivista. Zato autorka nikde neuvádza, že ide aj o politického kandidáta za stranu Vlasť.

Nie, obyvatelia z prostredia generačnej chudoby často nemajú financie na kúpu dezinfekčných prostriedkov. Napriek tomu sa ale všetci nesprávajú necivilizovane, ako pán Hriczko naznačuje. Rodiny, s ktorými pracujeme, napríklad slovu dezinfekcia rozumejú a rozumejú aj tomu, že ich môže ochrániť pred nákazou, podobne ako ďalšie opatrenia. Ako príklad môžeme uviesť vylúčenú komunitu, s ktorou pracujeme v Sveržove, kde si rodiny dali spoločne priam vzornú brigádu – každá si vo svojom domove, oddelene, no v rovnakom čase, dezinfikovala všetky potrebné povrchy. A dokonca vedeli to slovo aj vysloviť.

Je skutočne smutné, že médium Plus 7 dní umožnilo takéto zavádzajúce osočovanie etnickej menšiny. Zverejnený príspevok pritom ide proti vlastnému Etickému kódexu vydavateľa média. Konkrétne proti bodom 1, 2, 6 a 7:

1. Povinnosťou redaktorov je podávať čitateľom pravdivé, presné a neskreslené informácie.
2. Dôležité údaje je potrebné pred zverejnením overovať aspoň z dvoch od seba nezávislých zdrojov.
6. Publikovanie neoverených informácií, respektíve informácií z nedôveryhodných zdrojov je zakázané.
7. Pri zverejňovaní kritických hodnotení je potrebné poskytnúť priestor aj kritizovanej strane a jej názor alebo vyjadrenie vrátane odmietnutia primeraným spôsobom uviesť v článku.

Je veľmi jednoduché hádzať všetkých ľudí, ktorí nezodpovedajú našim štandardom, do jedného vreca. Oveľa zložitejšie je pochopiť problematiku, ako aj skutočnosť, že situácia nie je jednoduchá a jasná, ale zložitá a plná rozdielov. Obyvatelia z vylúčených komunít sú ako my – sú rozdielni. Nájdu sa medzi nimi zodpovední, aj nezodpovední, múdri aj menej múdri, ustráchaní aj nebojácni.

V jednom sa však výrazne odlišujú, a to, že nemajú také prostriedky a možnosti na ochranu seba a svojich blízkych, ako obyvatelia z majority. Problematika generačnej chudoby je veľmi zložitá a z jej začarovaného kruhu sa nedostáva ľahko. Články, ako je tento, prispievajú k prehlbovaniu nenávisti, strachu a rasizmu.

A ak nás kríza s koronavírusom niečo učí, je to pravý opak. V tejto situácii potrebujeme držať spolu, nie odsudzovať a ukazovať prstom.

Ich zdravie je totiž aj naše zdravie.