Gitka: Ženy môžu ukázať deťom, mužom aj rodičom, že sa dá žiť lepšie

Keď bola Gitka malá, chcela byť fotografka. Chcela zachytávať ľudí cez fotoaparát, no mama ju odhovorila, že by sa tým neuživila.

Neskôr chcela byť kaderníčka a ísť za ňu študovať do Košíc. „Mame sa to však nepozdávalo, že je to ďaleko a ešte by som zablúdila,“ hovorí Gitka. „A tak som išla na strednú školu, ktorá bola bližšie a vyučila som sa za predavačku.“ 

Práve mama ale Gitku odmalička motivovala k štúdiu. „Hovorila mi: Musíš mať školu, mne chýbal mesiac a veľmi to ľutujem. Bola prísna, ale ja som jej dodnes vďačná,” hovorí s úsmevom.  

V rómskych rodinách je podľa Gitky bežné, že sú to práve mamy, ktoré tlačia na rozvoj svojich potomkov. „U nás sú chlapi, otcovia tí dobrí a milí, a ženy sú tie prísne, ktoré deti nútia učiť sa, kúpať sa a zakazujú im. Je to ťažká úloha!” smeje sa.  

Z obchodu do komunitného centra

Gitka po dokončení učilišťa pracovala 12 rokov ako predavačka. Potom bol obchod pohltený väčšou firmou a prišla o prácu. Predtým sa aj kvôli svojej práci opakovane dostala do blízkych osád, kde videla, v akých podmienkach tam ľudia žijú a bolo jej to ľúto. Po strate práce preto nastúpila ako asistentka pre rómske deti na základnú školu, kde malým školákom pomáhala až kým nešla na materskú dovolenku.  

O pár rokov neskôr Gitku oslovili miestni terénni pracovníci z Petrovian s ponukou, či sa nechce prihlásiť na voľné miesto do komunitného centra. Rozhodla sa to vyskúšať a spolu so sestrou sa prihlásili. V centre sa nakoniec zamestnala Gitka, no so sestrou dodnes pracujú blízko seba – Gitka v komunitnom centre a jej sestra v neďalekej škôlke, s ktorou centrum spolupracuje.

Komunitné centrum totiž pripravuje predškolákov, aby mohli bez problémov nastúpiť do školy, a niektorých mladších umiestňujú aj do škôlky, aby si deti lepšie zvykli na režim a kolektív.   

„Pre mladé dievčatá je veľmi dôležité, aby išli do školy a študovali. Keď už majú za sebou školu, tak je to úplne iné. Spoznajú nový svet a zistia, čo všetko môžu v živote robiť.”

Dnes je to už takmer šesť rokov, čo Gitka nastúpila do komunitného centra a pomáha tu deťom aj dospelým z miestnej komunity. Situáciu pritom sleduje nielen tu, ale aj v okolitých osadách.

„V niektorých osadách akoby zastal čas, najmä v tých najchudobnejších,” hovorí Gitka. V Petrovanoch sa ale niektoré veci postupne menia a podľa nej pomáha aj to, že ľudia cestujú za prácou do zahraničia. „Vidia, ako to funguje v iných krajinách a často to donesú naspäť domov.” 

Ženy tu získavajú sebadôveru

Gitka sa v Komunitnom centre Petrovany venuje predškolskej príprave tých najmenších, ale tiež ženským skupinám pre mladšie aj staršie ženy z miestnej komunity. Pandémia im nateraz prerušila možnosť stretávať sa v centre, no keď to bude opäť možné, Gitka má už na stretnutia rôzne plány.  

„Kúpili sme napríklad aj šijací stroj a budeme ženy učiť šiť, aby si mohli robiť základné úpravy oblečenia a možno neskôr aj niečo ušiť. Spolu potom môžeme šiť aj rúška pre komunitu,” hovorí Gitka.  

Pred pandémiou sa ženy v centre učili variť, piecť a navštívila ich aj laktačná poradkyňa. Na stretnutiach môžu riešiť problémy, utužovať si vzťahy a vzájomne sa motivovať. Ženy cez spoločné interakcie získavajú aj dôležitú sebadôveru a v dôvernom kruhu môžu klásť otázky, ktoré by inde nepoložili.  

„Tu je to pre dievčatá taký sen. Keď sa však vrátia domov, je to celé úplne inak – tak, ako to chce ich rodina. Ak sa jej postavia, tak ich môžu aj vylúčiť.“

Gitka má silný vplyv na mnohé dievčatá a ženy v komunite, a tým aj na niektorých chlapcov a mužov. „Ženy vedia, že tu nájdu pomoc,” hovorí Gitka, ktorej miestne ženy dôverujú a vďaka tomu sa jej aj ľahšie zveria.  

Práca je to ale náročná, postupná a jej úspechy sa nedajú merať po mesiacoch. „Najlepšie by bolo, keby sa nám podarilo posunúť vek vydaja a toho, kedy majú dievčatá prvé dieťa,“ popisuje Gitka. To ale nemožno zmeniť len tak.

Zo sna do ťažkej reality

Komunitné centrum predstavuje pre dievčatá z prostredia generačnej chudoby bezpečný priestor, kde sa zdá byť všetko o niečo viac možné. „Tu je to pre dievčatá taký sen. Keď sa však vrátia domov, je to celé úplne inak – tak, ako to chce ich rodina. A ak sa jej postavia, tak ich môžu aj vylúčiť. Preto nemôžeme všetko zmeniť naraz a zo dňa na deň. Treba byť trpezlivý,” hovorí Gitka.   

Preto je dôležité pomáhať aj ženám a dievčatám, ktoré už deti majú. Stretávajú sa pritom s rôznymi ťažkosťami, na ktoré im v centre vedia poskytnúť odpovede – ako sa starať o domácnosť, o bábätká, ako deti vychovávať a venovať sa im tak, aby sa rozvíjali. 

„Niektoré sem prídu, keď už majú malé dieťa, a hovoria mi: Mala si pravdu, mala som ešte počkať. No podľahli romantickej predstave – chlapci im nahovorili, že sa o ne postarajú, rodiny ich chceli vydať a ony tomu podľahli. A ich sny sa rozplynuli… Potom im treba pomôcť, aby to všetko zvládli, lebo často nie sú na rodinu pripravené,” vysvetľuje zložitú situáciu mladých dievčat. 

„Práve ženy môžu ukázať deťom, mužom, ale aj svojim rodičom, že sa dá žiť aj lepšie,” hovorí Gitka. Ich podpora má podľa nej obrovský význam. „Pre mladé dievčatá je veľmi dôležité, aby išli do školy a študovali. K tomu ich aj vediem. Keď už majú za sebou školu, tak je to úplne iné. Spoznajú nový svet a zistia, čo všetko môžu v živote robiť,” zdôrazňuje. 

Gitku v živote motivovala jej mama, ktorá pre ňu chcela lepšiu budúcnosť, ale tiež jej kamarátka, s ktorou chodila na strednú školu a spoločne sa povzbudzovali v štúdiu a osamostatnení sa. Dnes je Gitka sama vzorom pre mnohé dievčatá a ženy z miestnej komunity. Motivuje ich a ukazuje im, ako sa dá žiť lepšie.  

Tak, ako kedysi Gitka, aj jej dcérka chce byť raz kaderníčka. „A ja ju v tom podporím,” hovorí hrdá mama. „Chcem, aby mala dobrý život. Aby vyštudovala a bola raz samostatná, na svojich vlastných nohách.”