Drevo ako prvá pomoc

Zima je predo dvermi a na Ukrajine žije množstvo zraniteľných rodín, ktoré prežívajú pri klesajúcich teplotách stres. Budú mať čím kúriť? Budú mať ako zohriať seba a svoje deti?

Ako zmierniť tvrdé dopady chladného počasia v nadchádzajúcej zimnej sezóne? Napríklad aj dodávkou 104 ton palivového dreva, ktoré sme v polovici októbra distribuovali pre vnútorne presídlené rodiny. Kolegyne a kolegovia z našej ukrajinskej pobočky boli pri tom.

Keďže Ukrajina stratila 60 % svojej energetickej kapacity v dôsledku útokov Ruskej federácie na energetickú infraštruktúru, postihnuté obyvateľstvo čelí v zime vážnym problémom. Vnútorne vysídlení ľudia často bývajú v nevyhovujúcich domoch bez dostatočnej izolácie a riadnych vykurovacích systémov, pričom tuhé palivá sú často jediným životaschopným a udržateľným zdrojom kúrenia. Mnohé domácnosti potrebujú pomoc, aby dokázali pokryť svoje náklady na kúrenie. Je to kvôli rastúcim životným nákladom, strate príjmov a vyčerpania úspor počas presídlenia, alebo jednoducho v dôsledku zhoršenej životnej situácie.

„Podľa OCHA – Úradu OSN pre koordináciu humanitárnych záležitostí, sa v roku 2025 najväčšia časť humanitárnej výzvy na Ukrajine zameriava na zmiernenie dopadov zimného počasia. Dovedna ide o 1,2 milióna ľudí.“

Tento rok sme drevo dodali do Popivskej hromady (komunity) v Sumskom regióne, konkrétne do obcí Ševčenkovo, Maly Sambir, Popivka, Sarnavščyna, Tulushka, Vyrivka, Kalyshenkove, Koshary, Melnya, Sosnivka, Chornoplatove a Yurivka.

Cieľovou skupinou boli vnútorne vysídlené a zraniteľné rodiny, v ktorých žijú seniori či osoby so zdravotným znevýhodnením, ale aj domácnosti vedené ženami či rodiny čeliace vážnym sociálno-ekonomickým ťažkostiam. Spolu išlo o 26 domácností, ktorým sme rozdali drevo za bezmála 15 000 EUR. Každá z nich dostala sedem metrov kubických palivového dreva, ktoré im vystačí na nadchádzajúcu zimu. 

Prečo práve Sumská oblasť a Popivska hromada? 

Sumská oblasť sa nachádza pozdĺž severovýchodnej hranice Ukrajiny a patrí medzi regióny, ktoré utrpeli v dôsledku vojny veľké škody na obydliach a energetickej infraštruktúre. Bezpečnostná situácia v Sumskom regióne sa od začiatku ukrajinského vpádu do ruského Kurského regiónu neustále zhoršuje.

Toto nestabilné bezpečnostné prostredie prehlbuje humanitárne potreby, najmä vo vidieckych a ťažko dostupných oblastiach. V mnohých osadách ľudia stále žijú v dosahu ostreľovania a v neustálom strachu z eskalácie konfliktu, s obmedzenými možnosťami na obnovu svojho života alebo prístupu k základným službám. 

V polovici októbra 2025 sa zintenzívnili ruské útoky na energetickú a plynárenskú infraštruktúru, čo malo rozsiahly vplyv na dodávky elektrickej energie a prevádzku plynárenských zariadení. V dôsledku toho je tam včasná pomoc mimoriadne potrebná.

Z pohraničných oblastí v Sumskom regióne sa stále evakuujú ľudia a mnohí z nich odmietajú cestovať ďaleko od svojich domovov, preto sa sťahujú do relatívne bezpečnejších a pokojnejších oblastí, ako je Popivska hromada na západe. Keďže táto komunita leží ďalej od ruských hraníc a žije v nej značný počet vysídlených rodín z pohraničných oblastí, ktoré stále trpia škodami spôsobenými vojnou, rozhodli sme sa im poskytnúť podporu.

Keď neistota je horšia ako istota smrti

Podarilo sa nám navštíviť tri rodiny, ktoré spája smutný fakt – nezvestný príbuzný. Totiž – ak je niekto nezvestný vo vojne, nie je právne považovaný za mŕtveho. Nie je potvrdené, že zomrel, ani kde sa nachádza (môže byť živý, zajatý, alebo sa jeho telo ešte nenašlo), úradne stále existuje ako živá osoba. To má významné dôsledky pre rodinu — právne, finančné aj emocionálne.

Kým rodiny vojakov, ktorí padli v boji, majú nárok na finančnú kompenzáciu, mesačné príspevky či rôzne výhody pre deti, rodiny vojakov nezvestných tieto nároky nemajú. Štát čaká na oficiálne potvrdenie smrti alebo identifikáciu tela a rodina dostáva iba základnú podporu, aj to len obmedzený čas.

Súd môže osobu vyhlásiť za mŕtvu až po určitom čase nezvestnosti – na Ukrajine sú to spravidla dva roky od nezvestnosti počas vojny, alebo aj skôr, ak sú jasné dôkazy.

Okrem finančných záležitostí ide však aj o obrovskú psychickú záťaž, kedy rodina nemá istotu, či jej otec/syn/brat žije a často sa príbuzní snažia hľadať informácie na vlastnú päsť. Deti i rodičia žijú v neistote mesiace ba i roky. A tá je skľučujúca…

Alina

Alina je vnútorne vysídlená z okresu Šostka v Sumskom regióne. Žila päť kilometrov od hraníc s Ruskou federáciou. V súčasnosti žije so svojím 10-mesačným dieťaťom a rodičmi v Popivskej hromade. Jej manžel bráni krajinu na fronte.

Presťahovali sme sa sem, pretože v Šostke boje eskalovali a ja som bola tehotná. Bolo by pre nás desivé zostať tam aj s malým dieťaťom. Tak som porodila tu, na úplne novom mieste. Samozrejme, aj tu sú časté poplachy, počujeme výbuchy, ale stále je to pokojnejšie ako doma.

Na otázku, či sa plánuje vrátiť domov, alebo chce zostať v Popivskej komunite, prípadne hľadať nové miesto na život, Alina nemá jasnú odpoveď. Bezpečnostná situácia v krajine je nestabilná, ťažko niečo predikovať…

 „Ak sa situácia upokojí, možno sa niekam presťahujeme. Ale to tiež nie je isté. V mojom rodnom meste sú momentálne zatvorené obchody aj školy. Nemocnica sotva „dýcha“. Čo tam môžem robiť? Nie je tam žiadna práca,“ dodáva Alina smutne.

Ešte máme nejaké zásoby dreva od predchádzajúcich majiteľov, ale je hnilé a horí veľmi rýchlo, skoro ako zápalky. Preto sme potrebovali kvalitné drevo, lebo dom vykurujeme pecou. Malé dieťa potrebuje žiť v teplom prostredí.

Podľa Alininho otca Andrija, ktorému sa na novom mieste podarilo nájsť a ktorý zarába minimálnu mzdu (150 eur), stojí auto naložené drevom na kúrenie 10 000 hrivien, teda približne 200 eur: „To je viac ako môj plat. A za dom, v ktorom teraz bývame, sme tiež zaplatili veľa peňazí.“ 

Andrijovi príbuzní zostali v rodnej dedine. Jeho matka neopúšťa dom za žiadnych okolností a neustále čaká svojho najmladšieho syna, ktorý je vo vojne nezvestný a jeho osud je neznámy. 

Valentyna

Valentyna je miestna obyvateľka. Jeden z členov jej rodiny je rovnako nezvestný vo vojne, ich rodina sa preto považuje za zraniteľnú. Valentyna tu žije so synom, nevestou a dvoma vnúčatami. Ich rodinný dom je vykurovaný iba pecou na drevo. Vzhľadom na ťažkú životnú situáciu si nemôžu dovoliť kúpiť drevo v potrebnom množstve, preto je takáto pomoc pre ňu mimoriadne dôležitá. 

Olha

Olha je matkou štyroch detí a jej manžel je takisto nezvestný vo vojne. Jeho osud je neznámy.

Táto pomoc s palivovým drevom je pre mňa veľmi dôležitá, pretože mám štyri deti. Najstarší študuje a jeho škola ma stojí dosť veľa peňazí. Sami sme dokázali nazbierať len veľmi málo palivového dreva. A jeho nákup je drahý. Náš príjem tvorí v súčasnosti len časť platu môjho manžela, ktorý zmizol počas vojenskej služby.

Olha nemôže chodiť do práce, pretože jej dve mladšie deti sú neustále doma. Do škôlky ich neposiela, pretože v regióne sú časté poplachy, takže deti by boli nútené sedieť vo vlhkej a zatuchnutej pivnici celý deň.

„Posledný poplach tu trval takmer 24 hodín. Čas od času počujeme výbuchy. Nedávno päť dní ostreľovali neďaleké mesto. Bolo to veľmi hlasné a deti boli vystrašené,“ spomína Olha.