Aké je pozadie ďalších mýtov o Rómoch?

O Rómoch koluje mnoho mýtov. Že nechcú pracovať, že im nezáleží na vzdelaní, že nemajú radi svoje deti, pretože ich majú príliš veľa. V našich predošlých člákoch sme sa snažili vysvetľovať korene predsudkov aspoň u niektorých z nich. Ozrejmovali sme, prečo je cesta k bežnému životnému štandardu strednej triedy pre Rómov z vylúčených komunít často tak ťažko dosiahnuteľná. V našej práci sa totiž zameriavame na zlepšenie života práve tých najviac zraniteľných – Rómov, ktorí žijú v generačnej chudobe.

Tí však nereprezentujú celú rómsku populáciu, veľa Rómov totiž patrí do strednej triedy a v podstate žije životom majority. Môžeme sa však pozrieť na pozadie ďalších mýtov, ktoré súvisia so všeobecnou predstavou o živote Rómov. Tie do istej miery odrážajú nepochopenie špecifického rozmeru ich kultúry a z nej vyplývajúcej životnej skúsenosti:

Rómovia sa nechcú integrovať

Je pravda, že mnoho z nich si nevie predstaviť, že by mali opustiť svoju komunitu, často môže ísť aj o strach z neznámeho. Rómovia od malička zažívajú na vlastnej koži rôzne formy odmietnutia či dokonca ponižovania a diskriminácie zo strany majority, a tak sa im vlastne ani nemožno čudovať. Niektorí preto chcú ostať bývať tam, kde sa narodili, ale chceli by si zlepšiť úroveň bývania a teda i celkovú kvalitu života. Iní sú zas otvorení aj možnosti presťahovať sa za prácou do mesta, či dokonca do zahraničia.

Okrem chudoby a kultúry je tu ešte jedna prekážka. Možno dokonca tá najťažšia. Máme tendenciu obviňovať Rómov, že sa nechcú integrovať. Ale pýtame sa aj majority, či ich ona chce prijať medzi seba? Možno, že aj chceme, aby žili ako my, ale už nie medzi nami. Prieskumy v rámci schémy Eurobarometer opakovane ukazujú, že obyvatelia Slovenska najviac odmietajú práve Rómov, celkovo sa v miere „anticiganizmu“ radíme na prvé miesta v Európe. Nechceme, aby bývali na našej ulici, aby pracovali v našej firme, aby ich deti chodili do školy spolu s našimi. Kam sa potom vlastne majú integrovať?

Počas takmer tisícročného spolužitia Rómov a majority na území Slovenska sme zažili rôzne obdobia. Aj časy, keď boli Rómovia prenasledovaní a vyháňaní, aj časy, keď bola priepasť medzi nimi a ostatnými obyvateľmi oveľa menšia. Aj to dokazuje, že Rómovia by chceli a mohli žiť ako my a medzi nami,ak im na to vytvoríme príležitosti a pomôžeme im.

Iná výchova nemusí byť horšia

O tom, ako podmienky generačnej chudoby posúvajú deťom z vylúčených rómskych komunít pri nástupe do školy štartovaciu čiaru ďaleko za deti z majority/strednej triedy, sme písali už v tomto článku. Okrem chýbajúcich stimulov však na horšie začleňovanie sa detí do nášho školského systému môžu vplývať aj nasledujúce faktory:

Výchova, ktorá je kolektivistická – je záležitosťou matky a starších súrodencov, ale zasahuje do nej aj širšie príbuzenstvo a celá komunita (ide o zásadný rozdiel oproti majoritnej spoločnosti, kde je výchova viac individualistická, ochranárska a výchovné praktiky sa považujú za výsostne súkromnú záležitosť rodiny).

Základom výchovy je dôraz na voľnosť dieťaťa – vo výchove nie je toľko zákazov, príkazov a obmedzení ako v prípade majoritnej populácie, deti viac samy objavujú svet, experimentujú a učia sa pozorovaním činností v komunite (aj v dôsledku toho sú rómske deti živšie, hravejšie a uvoľnenejšie a len zriedka sa u nich objavujú neurotické rysy, často sa však toto správanie rómskych detí považuje za nevychovanosť).

Deti nie sú vedené k samostatnosti a rozvoju individuality, ale sú vnímané ako členovia kolektívu, nekladie sa dôraz na rozvoj osobnosti a vlastných záujmov, schopností a zručností – keďže sú súčasťou veľkej rodiny, málokedy sa budú rozhodovať samy (toto výchovné pôsobenie rómskej rodiny sa dostáva do rozporu s výchovných pôsobením školy – hovoríme o fenoméne zdvojenej socializácie, ktorá nemôže zaručiť plnú sociálnu integráciu do spoločnosti).

Deti nie sú vedené k introspekcii a sebapoznávaniu, čo má za dôsledok aj nižšiu mieru empatie – to má vplyv aj na školskú úspešnosť, pretože tento prístup môže viesť k apatii, nedostatočnej súťaživosti a snahe o prekonávanie samého seba. Navyše rodina od dieťaťa ani neočakáva enormné úsilie pri školskej príprave, čo sa prejavuje aj na menšej sebadisciplíne. Vo výchove prevažuje živelnosť a bezcieľnosť s dôrazom na emocionalitu.

Rodina odovzdáva dieťaťu rómsku kultúru, jej hodnoty, normy, vzorce správania, ktoré sú odlišné od kultúry majority. Pre mnohých Rómov zo segregovaných a separovaných sídiel je pritom spoločnosť synonymom rómskej komunity, keďže do vyššieho sociálneho útvaru sa nemajú možnosť začleniť. Rómske dieťa je teda vychovávané pre život vo vlastnej komunite, čo ho na druhej strane obmedzuje a nepripravuje pre život v širšej spoločnosti.

Uvedené špecifiká čiastočne vysvetľujú príčiny neúspechu mnohých rómskych detí v školách a mohli by nás viesť k mylnému záveru, že tento systém výchovy je v porovnaní s tým v majoritných rodinách horší. To je však veľmi etnocentrický pohľad, aj keď je v našej spoločnosti absolútne rozšírený. Sme navyknutí posudzovať funkčnosť a efektívnosť nejakého správania len optikou väčšinových noriem a nedokážeme dostatočne pochopiť odlišné kultúrne vzorce.

Všetci Rómovia sú muzikanti

Existujú rôzne teórie, ako hudobný talent u človeka „vyklíči“. Niektoré hovoria o dynamickom procese, v ktorom sa kombinuje viacero faktorov – vrodené predispozície jedinca sa prostredníctvom katalyzátorov prostredia a sociálnych vplyvov rozvíjajú smerom k objaveniu sa talentu. Tento rozvojový proces však nie je výlučne zodpovedný za hudobný talent. Svoju rolu zohráva aj vnútorné presvedčenie o talente, skoré vystavenie hudobným zážitkom a dokonca aj bilingválnosť. A práve tieto faktory môžu vniesť viac svetla do toho, prečo nám Rómovia pripadajú takí muzikálni.

Stereotypom o rómskom talente na hudbu totiž „netrpia“ iba Nerómovia, ale aj samotní Rómovia. Oveľa viac rómskych detí je preto rodičmi „nútených“ od mladosti fidlikať. Zároveň platí, že v rómskych komunitách je muzika stále veľmi prítomná. Aj preto, že ide o ľahko dostupný zdroj zábavy a rozptýlenia v chudobných spoločenstvách. V podstate rómske deti hudba sprevádza od prvého dňa a v rodine je jej venovaná výrazne väčšia pozornosť ako v iných rodinách. A práve táto raná skúsenosť v nich môže prebudiť a rozvinúť cit pre hudbu. Ale k samotnému majstrovstvu v speve či hre na husle je ešte dlhá cesta a väčšina z rómskych muzikantov si to musí „odmakať“ presne rovnako, ako ktorýkoľvek iný hudobník.

Tento mýtus môže byť zapríčinený ešte jednou skutočnosťou, a síce častým objavovaním sa rómskych hudobníkov na verejnosti a v médiách. Len ťažko sa rovnako často stretneme s rómskym učiteľom alebo sociálnym pracovníkom, keďže ich práca je menej viditeľná.

Rómovia majú vyššiu kriminalitu

Jedným z nástrojov, ktorý nám môže pomôcť pri vyvracaní mýtu o rómskej kriminalite, je Mapa zločinu. Ide o projekt, ktorý prehľadnou formou sprístupňuje a vizualizuje štatistiky počtu trestných činov podľa typu, časového obdobia a regionálneho členenia v absolútnych a relatívnych číslach. Z tohto porovnania napríklad vyplýva, že v Prešovskom kraji, kde žije najviac Rómov, bola v roku 2014 úplne najnižšia miera kriminality (11,29 trestných činov na 1 000 obyvateľov).

Naopak, zďaleka najviac trestných činov sa pácha v Bratislavskom kraji (24,71 na 1 000 obyvateľov), pričom v tomto kraji Rómovia takmer nežijú. Druhý najvyšší počet (16,01 na 1 000 obyvateľov) je v Košickom kraji. Pokiaľ ide o jednotlivé okresy, prvenstvo v počte trestných činov si v posledných rokoch striedajú Bratislava a Košice. Na chvoste rebríčka sú zas Svidník, Stará Ľubovňa či Bardejov. Pritom aj v týchto okresoch žijú početné rómske komunity. S istým zjednodušením teda možno povedať, že vyššia miera kriminality je najmä vo väčších mestách.

A čo ak sa pozrieme špecificky na regióny, kde vo väčšom počte žijú Rómovia? Na Slovensku máme podľa Atlasu rómskych komunít vyše 400 000 Rómov. Väčšina z nich žije v pätnástich okresoch. A až jedenásť z nich patrí medzi tie bezpečnejšie, teda majú nižšiu mieru kriminality.

Rómovia, tak isto ako Slováci, Maďari, Američania alebo Číňania, nie sú všetci rovnakí. A teda, že na celkové správanie jednotlivca, rodiny či komunity nemá samotná etnická či národnostná príslušnosť takmer žiadny vplyv. Svetonázor, postoje, morálka či správanie každého z nás v oveľa väčšej miere závisí od iných faktorov, ako sú napríklad sociálna trieda, náboženstvo, širšia komunita, vzory v bezprostrednom okolí. A rovnako aj každá rómska osada či lokalita je odrazom mnohých historických i súčasných vplyvov. V jednej bývajú takmer všetci Rómovia v murovaných domoch a o niekoľko kilometrov ďalej zas v úplne biednych chatrčiach. Deti z jednej osady chodia na stredné či vysoké školy a v susednej horko-ťažko doštudujú „deviatku“.

Každá komunita má totiž svoje vlastné normy, štandardy, očakávania voči jednotlivým členom. Tam, kde sa podarilo udržať zdravé vzťahy a pravidlá a kde Rómovia neboli celkom vytlačení z majoritnej spoločnosti, žijú úplne rovnako ako majoritné obyvateľstvo. Tam, kde však v dôsledku rôznych vplyvov, udalostí či osôb došlo k deštrukcii hodnôt a vzťahov, bujnejú negatívne javy a rôzne formy patológie a normy komunity sa postupne stávajú nezdravými. A preto, aj keď sa to možno nepočúva príjemne, aj tu platí frazeologizmus „Aký gádžo, taký Róm“.

Tieto príklady sme vybrali z našej príručky Rómovia. Mýty a fakty.

Vyvracaniu ďalšej rozšírenej stereotypnej predstavy, o tom, aké vysoké sociálne dávky Rómovia poberajú, sa venoval Rómsky mýtus.

Vypočujte si tiež podcast: Najväčí hoax o komunitách koluje na internete už desať rokov

Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.