Zo školy do školy

Sú krajiny, kde vzdelanie stále nie je samozrejmosťou. Je možné, že ste počuli, o kenskom farmárovi Kimani Marugem, ktorý celý život túžil po vzdelaní. Školský diplom mu ale dlhé roky unikal. Kimani sa do školy dostal až vo veku 84 rokov, potom, ako vláda v roku 2003 schválila bezplatné vzdelávanie pre prvý stupeň. Kimani túto možnosť ihneď využil a spolu s jeho vnukmi a vnučkami si zasadol za školské lavice. Trvalo mu to len 84 rokov. Jeho príbeh sa stal inšpiráciou pre mnohých ďalších „odrastených školákov“ v pokročilom veku.

Ale zas, na čo je túžba po vzdelaní, keď nie je poriadok v školstve. U nás je to ľahké, školy patria pod Ministerstvo školstva, sú zadarmo, máme určenú povinnú dochádzku, súkromné a štátne školy sú na rovnakej úrovni. V Keni je to trochu komplikovanejšie. Štátne školy často trpia nedostatkom financií, kvalifikovaných učiteľov, či majú problémy s administratívou. A platí sa za ne. Základné školy, teda ak máte chuť študovať, sú zadarmo a otvorené všetkým. Treba si kúpiť len občas celkom drahé školské uniformy. Za ostatné školy sa stále platí, ako aj za lepšie školy. A pretože sú privátne školy podstatne lepšie než štátne, tak rodičia z dobre situovaných rodín radšej pošlú deti do súkromnej školy. Na stredné štátne školy, na ktoré prispieva vláda, sa zas dostanú iba žiaci s dobrým priemerom. Školákom, ktorí nemajú dobré známky ostávajú tzv. harambe školy, inštitúcie spravované súkromným sektorom.
Blog 3
A potom sú tu odborné učilištia. Ako nám povedali patróni škôl, učilištia nemajú veľmi dobrú povesť. Trochu ako naše – nebol si dosť dobrý na gymnázium, ostalo ti iba učilište. I v Keni chce každý rodič aby ich dieťa bolo doktorom. Ak nie doktor, tak právnik. Učilištia majú však i ďalší problém. Sú chytené v dlhotrvajúcom komunikačnom konflikte medzi krajskou samosprávou a vládou. Základné a stredné školy patria pod národné ministerstvá. Odborné učilištia ale patria pod krajskú samosprávu. To znamená, že štát nemá dosah na ich fungovanie, pretože sa o ne má starať krajská samospráva. Neplatí to iba pri školách, ovplyvňuje to i infraštruktúru a dopravu. Napríklad v okrese Kuresoi majú naozaj zlé cesty. Žiadny asfalt a diery, iba prašná cesta a samé hrbole. Cesta totiž patrí štátnej rade a krajská samospráva s tým nemôže nič spraviť, musia čakať, kým s opravou prídu tí druhí. Cesta preto ostáva rozbitá a nedokončená, ako naše diaľnice.
Blog 2
A potom tu máme aj školné. Pre malé farmárske rodiny s príjmom približne 200 eur na mesiac, je ťažké platiť trikrát do roka okolo 80 eur školného. A nie iba pre jedno dieťa. Ako Slovenka a Európanka, kde za vzdelanie nemusíte platiť, to stále neviem pochopiť. Škola by mala byť zadarmo. Nie je vari lepšie vychovať si národ vzdelaných ľudí? Je možné povedať, že niektoré kenské školy by bez pomoci zvonku a zahraničných donorov mali problém fungovať. Rozdiely medzi kenskými školami bývajú veľké. Niektoré základné školy sú plne vybavené, iné zas majú vybité okná. Niektoré učilištia majú veľkú záhradu a vybavené učebne, inde zas učitelia musia študentov natlačiť do jednej miestnosti bez dverí. Avšak záujem o štúdium je tu stále. Iba podmienkam treba dopomôcť. A kým študenti čakajú na podporu, štátne peniaze na školy rozutekajú všade inde a nie tam, kde sú potrebné.

Dobrovoľnícky pobyt finančne podporil SlovakAid.

LOGO slovakaid