Domov je tam, kde je mačka
Zabudnúť na traumu z vojny pomáha deťom a dospelým aj humor. Láskavý, citlivý, miestami uletený. Taký, ktorý neuráža, ale ktorý dokáže prekvapiť a spustiť vlnu smiechu v publiku plnom ľudí s najrôznejšími osudmi. Často veľmi neľahkými. Prinášajú ho klauni a klaunky z tímov „Klaunskej starostlivosti“, ktoré podporujeme už od roku 2022.
So svojimi rekvizitami navštevujú zariadenia pre vnútorne vysídlených ľudí na Ukrajine, aby im priniesli trošku rozptýlenia, pomohli eliminovať stres a úzkosti. Kým donedávna klauni a klaunky rozveseľovali deti aj dospelých v oblasti Zakarpatska, najnovšie ich tím navštívil obyvateľstvo v centre sociálnych služieb v Černoviciach. Ľudia sa tam dostali takmer ihneď po vypuknutí totálnej vojny a dnes je budova útočiskom pre bezmála 200 ľudí, z toho vyše 40 detí.
V zariadení pôsobí aj sociálna pedagogička Olha Tkachuk-Mukan, ktorá využije každú príležitosť, ako miestnym dopriať nejakú „liečivú“ aktivitu. „Deti majú pružnú pamäť, tendenciu rýchlo zabúdať a prispôsobovať sa, preto sa neustále snažíme získavať psychológov, ktorí s nimi pracujú hravou formou. Vidíme, že dnes majú už oveľa lepší psychický stav, ako keď sem prišli.“
Vyspovedali sme dve ženy, ktorým vojna obrátila život naruby. Olenu, mamu troch dcér a Linu, mamu malého syna. Napriek nepriazni osudu sa nevzdávajú a snažia sa o to, aby ich deti mohli žiť v bezpečí, bez ďalších tráum.
Štyri ženy na úteku
Olena, matka troch dievčat vo veku 3, 8 a 18 rokov, pochádza z Doneckej oblasti, ktorú momentálne okupujú Rusi. Pozerá sa na vysmiate tváre svojich dcér, ktoré sa radostne zabávajú počas vystúpenia klaunov. Je spokojná, keď sú šťastné ony. V zariadení žije takmer dva roky. Kým sa tam dostala, strávila s deťmi desať dní v studenej vlhkej pivnici, zažili evakuáciu počas paľby aj hľadanie bezpečného miesta, kde by mohli ostať.
„Už dávno som pochopila, že sa nemáme kam vrátiť, že už nemáme domov. Ale mne aj dcéram sa tu páči. Som rada, že sa môžeme zúčastňovať týchto aktivít. Áno, aj ja spolu s nimi. V živote predtým som nevidela také hudobné nástroje či pomôcky na hranie. Dokonca aj mňa, dospelú osobu, predstavenie klaunov úplne vtiahlo do deja, že som sa ani nenazdala a už bol koniec,“ začína rozprávanie sympatická žena, ktorá s deťmi opustila rodnú Volnovachu už štvrtý deň po tom, ako Rusi začali totálnu vojnu.
Zima, choroby, evakuácie
„Bol chladný február a deti sme museli ihneď odviesť z domu, keďže kvôli ostreľovaniu nefungovala dodávka elektriny a v dome bolo chladno. Najprv sme bývali u príbuzných v inom okrese, ktorí kúrili v peci. Moja mama, žiaľ, musela ostať so svojou chorou a zdravotne znevýhodnenou matkou vo Volnovache, keďže evakuáciu by babka nezvládla,“ spomína Olena na začiatok jedného konca.
V čase vypuknutia totálnej vojny mala najmladšia Evelína len sedem mesiacov. Evakuácia bola podľa Oleniných slov veľmi náročná, pretože v regióne neboli dostupné žiadne pohonné hmoty. „Áut bolo síce dosť, ale nebolo do nich čo natankovať.“
Olena však mala šťastie. Vlastne rovno dvakrát. Najskôr ju starostliví ľudia, ktorí ešte mali benzín, odviezli k príbuzným a neskôr sa našli ďalší ľudia, ktorí ju odviezli z Doneckej oblasti do Dnipra. Kým sa však premiestnili 250 kilometrov od rodného domu, museli sa desať dní ukrývať pred ostreľovaním v pivniciach. Kvôli chladu a neľudským podmienkam deti ochoreli, takže po príchode do Dnipra ostali rovno tri dni v nemocnici. A potom sa začalo ostreľovanie Dnipra, takže Olena bola nútená s deťmi utekať zas a znova…
V jednom momente som si v tmavej pivnici, kde sme strávili desať dní čakaním uvedomila, že miesto zimných topánok mám na nohách papuče. To presne odzrkadľuje, aký obrovský stres som zažívala vo chvíľach, keď sme sa museli veľmi rýchlo zbaliť a utekať pred bombardovaním. Stihla som vziať vlastne len plienky, kašu a termosku s vodou pre polročnú Evelínu.
mama Olena
Sťahovanie za školou
Z Dnipra sa dostali sa do Volyne, kde najstaršia dcéra ukončila strednú školu a keďže ju prijali na vysnívanú univerzitu do Černovíc, celá rodina sa, pochopiteľne, presťahovala s ňou. V auguste 2022 tak všetky štyri skončili v miestnom regionálnom centre sociálnej a psychologickej pomoci, kde žijú dodnes.
„Keď sme sem prišli, mala som strach z toho, že musím začať celkom odznova. Preplakala som celé noci. Nikdy v živote som toľko neplakala. Ale potom som postupne začala vnímať starostlivosť tunajšieho personálu a cítila som sa psychicky čoraz lepšie. Dnes môžem povedať, že tu nielen bývam, ale aj žijem,“ vraví Olena.
Starosti jej však robí najmä trojročná Evelína, ktorá je veľmi chorá, má problémy s pľúcami a pneumológovia dokonca zakázali dievčatku navštevovať materskú školu. Olena netuší, či to môže mať súvis s pobytom dieťaťa v chladných a vlhkých pivniciach. Kvôli dcérinej chorobe si nemôže nájsť prácu. A nemá ani inú výpomoc, keďže jej mama zostala vo Volnovache. A hoci Olenina stará mama medzičasom zomrela, jej matka nemôže Volnovachu opustiť, pretože mesto je pod ruskou okupáciou a nedá sa odtiaľ evakuovať. Jediný kontakt, ktoré mama s dcérou majú, sú nepravidelné telefonáty s mizernou kvalitou spojenia.
Domov je tam, kde je mačka
Na otázku, či sa niekedy v budúcnosti, keď to bude možné, plánuje vrátiť späť do rodného mesta, odpovedá: „Som realistka. Viem, že budúcnosť mojich detí je tu. A aj keď sa vojna skončí, do Volnovachy sa už nevrátime, prišla som tam o všetko. O dom, o prácu, o zázemie. Vlastne ak by som nemala deti, asi by som odtiaľ ani nikdy neodišla. Pre zdravého dospelého človeka je šialené vzdať sa toho, čo celý život buduje a odísť do neznáma len s dokladmi v ruke.“
Olene veľmi pomáha, že do zariadenia, kde s deťmi býva, pravidelne chodia psychológovia a že sa k nim personál správa s úctou. „Dovolili nám tu mať dokonca mačku, keďže mojej prostrednej dcére veľmi chýbala tá naša, ktorá ostala doma. Veľmi za ňou plakala a túžila po návrate domov. Odkedy má mačku aj tu, o návrate nehovorí. A ja som len rada,“ dodáva Olena a poberá sa za svojimi dievčatami, ktoré sa ešte stále chichúňajú na klaunských kúskoch.
Lina a Saško
Na druhý deň tím „Klaunskej starostlivosti“ navštívil Centrum sociálneho partnerstva Perspektíva, neziskovú organizáciu. Vedúca Oksana Mykhailenko objasňuje, že do Černovíc sa organizácia presťahovala z Novej Kachovky v Chersonskej oblasti po vypuknutí vojny. Pracujú s vnútorne vysídlenými ľuďmi a aktivít s klaunmi sa zúčastnili chlapci a dievčatá z Chersonskej, Mykolajivskej, Charkovskej, Doneckej a Luhanskej oblasti.
Jednou z prítomných mám je aj Lina z Charkova, ktorá na podujatie prišla so svojím 5-ročným synom Oleksandrom – Saškom. Hovorí, že sa snaží zapájať ho do takýchto aktivít čo najčastejšie, aby mu uľavila a pomohla zabudnúť na stres, ktorý zažíval počas viacerých sťahovaní skrz vojnu.
„Saško má tieto aktivity veľmi rád, lebo je tu vždy aj veľa iných detí. Vidím, že naňho majú pozitívny vplyv. Je komunikatívnejší, otvorenejší a lepšie sa vyjadruje. Dokonca aj teraz počas hry s klaunmi spadol a rozplakal sa, ale nechcel odísť a povedal mi, že ostane, lebo je zvedavý čo budú klauni ďalej vyvádzať. Vidno, že títo ľudia sú oddaní svojej práci a nerobia ju len pre peniaze. Žiaria takou pozitívnou energiou, akú vidno len málokedy. A ktorá nám všetkým veľmi pomáha,“ nešetrí chválami na klaunskú prácu Lina.
Pivnica, metro, nemocnica
Lina so svojím synom, ktorý nemal vtedy ani tri roky, a so svokrou opustili Charkov v ôsmy deň totálnej vojny. Evakuácia bola podľa jej slov veľmi ťažká. Najskôr strávili štyri dni v studenej pivnici, potom ďalšie štyri v metre. Saško na mieste tak veľmi ochorel, že ho museli urýchlene evakuovať. Rozvinula sa u neho priedušková astma. Nemocnice boli v núdzovom stave, nič nefungovalo, mesto bolo neustále ostreľované.
Line sa podarilo dostať do evakuačného vlaku, na ktorý čakali na stanici celý deň spolu s množstvom ďalších ľudí. Spomína si na obrovské rady na stanici, na chlad a úplnú tmu vo vlaku.
Celú cestu vo vlaku sme stáli. Chorý synček mi spal v náručí. Potreboval dýchať pomocou elektronického inhalátora, ale nikde nebola elektrina. Neviem, ako sa mu podarilo tú cestu vôbec prežiť. Vlak občas zastavil. Prosili nás, aby sme sedeli potichu, nezapínali si telefóny, aby sme sa nestali terčom ostreľovania. Nevedeli sme, kam ideme ani kedy tam budeme, nič sme nevedeli.
mama Lina
Keď vystúpili z vlaku, zistili, že sú v Ternopole. Vďaka starostlivým ľuďom sa Lina so synom a svokrou mohli dočasne presťahovať do zahraničia, najskôr do Poľska, neskôr do Španielska, kde im poskytli bývanie a pomohli asimilovať sa. Cesta bola opäť mimoriadne náročná, pretože Saško svoj inhalátor neustále potreboval. Bez neho sa začal dusiť a tak autobus, ktorým cestovali, kvôli nemu zastavoval na benzínkach a verejných toaletách a všade tam, kde mohli inhalátor pripojiť na elektrinu.
Zo Španielska späť na Ukrajinu
V Španielsku sa Saškovi pod dohľadom miestnych pediatrov síce zdravotne darilo lepšie, ale jazyková bariéra chlapcovi bránila plne sa začleniť do detského kolektívu, takže veľa nerozprával a často zostával sám. Lina sa rozhodla, že preňho bude jednoduchšie rozvíjať sa v rodnej krajine, a tak sa v auguste 2023 vrátila na Ukrajinu, avšak do relatívne pokojnejšieho regiónu, konkrétne do Černovíc.
„Tu, na novom mieste, začal Saško chodiť do materskej školy, je aktívnejší, rád rozpráva, zapája sa do aktivít. A ja naďalej pracujem na diaľku, takže som spokojná,“ vraví mladá žena, ktorá by sa veľmi rada vrátila domov, do Charkovskej oblasti, ale vlastne ani nemá kam a za kým. Rodný dom už nestojí a príbuzných tiež vzala vojna…
Ak chcete podporiť ľudí z Ukrajiny, ženy ako sú Olena a Lina, môžete tak urobiť tu: clovekvohrozeni.sk/pomoc-ukrajina/