Korupcia na Kube

 

Na druhej strane tento mechanizmus so sebou prináša postupné narúšanie režimu.  Najmä v prípade Kuby, kde sa hlásalo, že vznikne Nový človek, morálne nadradený tomu starému, ktorý sa však podľa samotnej vlády správa ako jednotlivec, ktorý „nie je stotožnený s tým, že štát vyrieši jeho problémy”, ktorý je „nevychovaný” a spoločensky „nedisciplinovaný”.  
Korupcia je len prejavom krachu ideológie. Vážne problémy súvisiace s korupciou, ktorá sa v zásade pripisovala kapitalizmu a jeho mocnému nástroju zvanému peniaze, spôsobili vznik vážnych ťažkostí i samotnému systému, ktorý túto korupciu generuje. 
Mnohí Kubánci lamentujú, že sa narodili vo svojej krajine, ako keby tým boli potrestaní a odsúdení na večné muky. Je to preto, že v „kubánskom pekle” musia trpieť každý deň nielen drsnou realitou nedostatku, ktorá je staršia ako oni sami (väčšina sa už narodila po revolúcii roku 1959), ale aj preto, že nemajú perspektívu, že budúcnosť tohto ostrovného štátu sa zlepší. Pykajú za hriech, ktorý nikdy nespáchali: musia žiť pod utláčajúcim režimom, ktorý sa spolieha na svoju nesmrteľnosť, hoci javí všetky známky úpadku. 
Ako však funguje mechanizmus, ktorý poháňa toto „kubánske peklo”? Ako sa na Kube dá dožiť ďalšieho rána?
Odpoveď je jednoduchá: všetci kradnú a všetci majú svoju cenu. Toto je kľúč úspechu tohto režimu až doposiaľ a základ domácej ekonomiky prežitia. Ak krádež považujeme za súčasť korupcie, potom je možné povedať, že tento fenomén nerozlišuje sociálne skupiny či sektory ekonomiky. Počnúc kuchárom, ktorý pracuje pre štát, až po skladníka, ktorý zásobuje sklad potravín, či počnúc drobným úradníkom až po riaditeľa podniku: všetci páchajú nejaký ten trestný čin, aby si zabezpečili či už jedlo pre svoje deti, alebo izbu v hoteli „all inclusive”. 
Roberto pracuje v kuchyni jednej vládnej inštitúcie. Každý deň sa musí snažiť z porcií niečo ubrať a zvyšok si potom rozdelí so svojím šéfom, aby to predali na čiernom trhu. Podobne riaditeľ obecného podniku kamufluje čísla na žiadosti o pôžičku, aby od banky dostal viac peňazí, ako podnik skutočne potrebuje: jeho podriadení potom zametú stopy po čine a každý na tom niečo zarobí.
Takéto správanie je v kubánskej spoločnosti zaužívané tak dlho, že krádež už zväčša nikto neodsudzuje. A to ani vtedy, keď sa presunula do súkromného sektora, ktorý začína obsadzovať časť hospodárskeho života národa. To znamená, že zamestnanci okrádajú svojich zamestnávateľov aj na pracoviskách, ktoré nie sú v štátnom sektore. Ba čo viac, aj mimo Kuby, v niektorých komunitách kubánskych emigrantov zaznamenali ten istý fenomén. Mnohí by povedali, že to spôsobil režim, že hodnotový rebríček rekvalifikoval krádež na normálnu vec, vďaka ktorej je možné stanoviť stupeň úspešnosti toho-ktorého jednotlivca. Keď sa Kubánec rozhoduje, či vezme ponúkané pracovné miesto, pri svojom rozhodnutí prihliada nie na výšku platu, ale na to, čo je tam možné „si vydobyť” (ukradnúť). 
Žiaľbohu, krádež môže mať aj následky na samotných životoch ľudí. Odliv štátnych prostriedkov spôsobuje zhoršovanie kvality niektorých základných služieb a výrob: do akej miery môže byť nezodpovedný murár, ktorý kradne stavebný materiál, čím stavba stráca na požadovanej kvalite? Koľko životov je ohrozených potrebou, ktorú má tento človek, predať stavebný materiál na čiernom trhu? Reťazec páchateľov sa v tomto prípade ešte nekončí, ale zahŕňa aj všetkých majstrov a technikov, dohliadajúcich na proces kvality, lebo aj oni ťažia z nelegálneho obchodovania.  Takýchto príkladov je nespočetne veľa.
Vzhľadom na aktuálnu situáciu a narastajúci odpor kubánskeho obyvateľstva voči vládnej politike je podľa mnohých okrádanie štátu vecou základnej spravodlivosti. Oznámenie nezákonného konania spôsobí oznamujúcemu, že bude označený za jednu z najnenávidenejších postáv ľudovej slovesnosti.  Nikto nechce byť v mieste bydliska známy ako „udavač”.

.morálny úpadok spoločnosti nenastal z ničoho nič
To sa však, paradoxne, udialo v rámci oficiálnej kampane proti nezákonnosti a bolo to nazvané ako „morálny úpadok” spoločnosti. V tejto kampani boli vhodne zamlčané príčiny, ktoré viedli k tomuto úpadku: režim, ktorý bol ustanovený v roku 1959, sa utužoval tým viac, čím viac slobôd a vlastníctva zobral občanom. Morálny úpadok nenastal z ničoho nič, obyvateľstvo sa mu podučilo nasledovaním vládcov, ktorí drancovanie zinštitucionalizovali. 
Až doteraz sme tu spomínali korupciu na Kube v jej menšom rozsahu. Existujú však celé organizácie, ktoré po dlhé roky viedli čierny zoznam tohto fenoménu, ktorý zasiahol celú spoločnosť. To je napríklad prípad colnej správy a samotnej polície. Je jasné, že proti inštitúciám, ktoré reprezentujú absolútnu moc štátu, nikto žalobu nepodal, aj keď medzi obyvateľstvom je rozšírený odpor voči týmto zástupcom štátnej moci.
Bolo by ťažké, ak aj nie nemožné, určiť sektor, v ktorom by sa korupcia dala vyliečiť skôr ako v iných, v ktorých sa kradne viac. Na Kube sa tento problém zdá  taký rozšírený, že sa nedá ohraničiť len v niektorých činnostiach alebo súboroch týchto činností. Čo však je možné definovať, je bod zakrivenia, od ktorého toto zlo nabralo astronomické rozmery: hospodárska kríza, ktorá nasledovala po rozpade komunistického bloku, napáchala veľmi hlboké škody. 
Nech je akokoľvek, niektoré relevantné prípady korupcie sa dostali na svetlo sveta a ozrejmujú fakt, že na Kube je trieda spojená s mocou a s vysokými kruhmi Komunistickej strany, ktorá narába s veľkým finančným bohatstvom za chrbtom kubánskych voličov.   
Prípad Ochoa-De La Guardia z roku 1989 bol jasným príkladom obrovského majetku, ktorý si dokážu nahromadiť silní muži kubánskeho režimu.  Vysoko postavení funkcionári armády a ministerstva vnútra sa ocitli zapletení do prípadu obchodovania s omamnými látkami, ktorý navždy poškvrnil obraz čistoty, aký mali mať vrcholní predstavitelia štátnej moci. Bol to dôkaz toho, ako ďaleko sa títo „hrdinovia ľudu” odklonili od svojho skromného pôvodu, veď sa obohatili vďaka „proletárskej revolúcii”, ktorú urobili. Ktokoľvek by to zhrnul tak, že bojovať proti bývalej tyranii bola výborná investícia.

.budúcnosť sa odsúva na neskôr
Momentálne krajina nemá účinné nástroje na stíhanie nečistej činnosti zo strany grandov režimu, ktorí sú bývalými vodcami, ich potomkami a vernými nasledovníkmi. Mladší politici ako historickí lídri revolúcie by v budúcnosti mohli byť pánmi postkastristickej Kuby, tak, ako sa to udialo v niektorých štátoch bývalej východnej Európy.
Avšak títo politici zatiaľ ničia budúcnosť národa. Toto je možno tá najväčšia nezodpovednosť, ktorej sa dopúšťajú. Nezodpovednosť kubánskych vládcov je obrovská, pretože nové generácie, ktoré podľa terajšej garnitúry majú zabezpečiť kontinuitu režimu, keď historickí lídri fyzicky ukončia svoj pozemský beh, prevezmú ako dedičstvo vypĺznuté hospodárstvo a zaostalú spoločnosť. Odmietanie slobody podnikania či práva na slobodu politických názorov na Kube je odsúvaním hlbokých nevyhnutných zmien na neskôr. 
Zmeny, ktoré sa na Kube nedávno odohrali, smerujú skôr k zachovaniu súčasného štátu. Konečným cieľom dnešných reforiem je dodať legitímnosť rozpornému vládnutiu súčasnej garnitúry, oddeľovaniu trhového hospodárstva od demokracie, pričom to prvé si berieme, a to druhé prepočúvame. Je to obdoba situácie v Číne a vo Vietname. Vláda Raúla Castra sa snaží len o záchranu samej seba, hoci pri tom musí hrať s veľkým imaním, ktoré jeho strana vždy pranierovala.
A zatiaľ plienenie pokračuje. To, ako štát okráda kubánsky národ, sa odráža na cenách, ktoré uplatňuje na tovaroch na trhu a na astronomických daniach. A to všetko je diktované z pozície brutálneho monopolu. Najnovšie zvyšovanie poplatkov a cien služieb a tovarov, ktoré predáva štát, ako keby bolo posledným veľkým plienením. Čo príde po ňom v našom „kubánskom pekle”? 

 

Článok bol publikovaný v časopise Týždeň – http://www.tyzden.sk/casopis/2014/38/korupcia-na-kube.html

 


 

Víctor Ariel González Celaya/
Narodil sa v roku 1988 v Havane. Autor sci-fi literatúry a nezávislý novinár  momentálne píše pre internetové noviny Yoani Sánchezovej 14ymedio.com. V minulosti spolupracoval s časopismi Cubanet a La Nueva República. Píše tiež osobný blog Bastardos sin Gloria (Bastardi bez slávy), ktorý je súčasťou širšej platformy Voces Cubanas.