Sama si postavila dom. Tornádo jej ho zobralo
Pani Martina žije s dvoma malými deťmi (5 a 8 rokov). V deň, keď prišlo tornádo boli spolu na futbale. „Keď sme boli cez deň na ihrisku, všetkým nám stáli vlasy. S kamarátmi sme sa najskôr smiali. Ja si vravím, to nie je dobré, niečo veľmi silné príde,” spomína pani Martina na to, čo robila hodinu pred príchodom tornáda.
V Lužiciach žili v dome, ktorý si vlastnými rukami pätnásť rokov budovala. O to viac ľúto jej je, keď vidí spúšť, ktorá po tornáde zostala. „Mám priemyslovku, dom som si sama kopala, betónovala, obložila. Mňa to baví, tešila som sa z bazénu a všetko ešte splácam. Nakoniec príde tornádo a všetko vám to zoberie.” Garáž, altánok, jazierko, rybičky, motorka aj detské bicykle sú preč. Tornádo jej vybilo okná, dvere a prišla aj o celé horné poschodie, kam mal prísť bývať jej najstarší syn. Zostali len obvodové steny. „Môj najstarší syn si zariaďoval vrchné poschodie s nevestou pre seba. Bolo úplne nové, celé sa zrútilo. Tí to psychicky nedali.”
Keď sa začal dvíhať vietor, išla zakryť bazén. V tom sa rozhýbalo aj lístie a zatemnilo sa. „Uzemnilo ma to. Normálne som nemohla vstať, čupela som a dívala sa hore, nešlo ma odpichnúť od zeme, aby som bežala. Nie zo strachu, ale ten tlak bol tak silný. Bolo to o sekundách.” Dvere do domu boli také natlakované, že sa nevedela dostať do vnútra za deťmi. Keď zosilnel vietor, pani Martina im poradila, aby držali dvere, nech ich nerozbije prievan. Netušila, akú silu bude mať. Kým bola vonku, na deti vyletelo francúzske sklo. Chlapci jej neskôr povedali: „Maminka, ty si nám zle poradila”. „To ste v takom šoku, že vám to nenapadne,” dodáva so zlomeným hlasom.
So synmi musela utiecť z domu oknom. Všade bolo sklo. Na to, aby mohli vôbec prejsť po zemi, musela na ňu prestrieť periny z postele. Na ulici horeli autá, unikal plyn a elektrické drôty boli popadané na zemi. Smrti unikli iba o vlások. Auto, ktorým sa vrátili z futbalového zápasu, bolo zavalené dreveným trámom. Aj napriek odporúčaniam hasičov sa rozhodla sadnúť do auta a s deťmi utiecť. Na ceste tesne pred nich spadol strom. Im sa ale podarilo zachrániť si život.
Chlapci to brali hrdinsky a sami ju podporovali. Napriek ťažkej životnej situácii sa pani Martina snaží myslieť pozitívne. „Nám už sa stali v živote horšie veci, ja som bola ťažko chorá, potom som prekonala covid, aj ťažký rozvod. Som samo živiteľka na sociálnom minime. Prežila som toho toľko, že si vravím, toto už predsa dám.” Humor a nadhľad jej pomáhajú udržiavať aj jej synovia. Keď s nimi žartovala, že to bolo ako vo filme Rýchle a zbesilo, jej syn dodal: „Mami, to nebolo rýchlo, to bolo len zbesilo.”
Pani Martina dostala na tri mesiace byt zo sociálnej poisťovne, aby mala kde zložiť hlavu. Zároveň si je vedomá, že za tri mesiace sa ďaleko neposunie. Najviac teraz potrebuje stavebné drevo a novú strechu. Zatiaľ sa každý deň vracia, aby si pomaly vynosila veci a spravila drobné opravy. Auto jej požičali, to jej je nepoužiteľné. Bývať v dome sa nedá, všetko zatuchlo a je v ňom smrad. Nie je to ani bezpečné. „Hlavne, že žijeme. Viem, čo to je choroba a čo to je bojovať o život,” dodáva na záver.
Ďakujeme vám všetkým za podporu a solidaritu, ktorú ste prejavili. Ak chcete byť informovaní o aktuálnej situácii na Morave, sledujte nás na Facebooku alebo Instragrame.
Pri humanitárnych krízach sa ráta každá minúta a každé euro. Prvé financie môžeme vždy vyčleniť vďaka nášmu humanitárnemu fondu, ktorý tvoria pravidelné dary. Ak sa chcete stať našimi pravidelnými darcami, môžete sa pridať do Klubu priateľov a pomáhať tak s nami po celý rok.
