Prejsť na hlávný obsah
19 jún 2024

Nie je ľahké byť v tejto krajine cudzincom

Veľkú časť našej práce tvorí osobný kontakt s ľuďmi, ktorí kvôli vojne na Ukrajine prišli na Slovensko. Pri príležitosti Svetového dňa utečencov sme oslovili naše kolegyne a kolegov, aby nám prezradili, čo im práca s nimi prináša.

Reťaz pomoci

V Žiline sme partia, ktorá pomáha preto, lebo si hovoríme, že keby sme my utekali pred vojnou, aké úžasné by bolo, keby aj nám niekto pomohol tak, ako to robí Človek v ohrození. Chceme dať možnosť najmä tým deťom, ktoré sa tu cítia neprijaté. Chceme im dať možnosť stretnúť komunitu, ktorá ich prijme, priestor, kde sa budú cítiť bezpečne. Veríme, že náš príklad ich môže ovplyvniť do konca života. Veď predsa z dieťaťa, ktoré zažíva samotu, neúspech či neprijatie len ťažko vyrastie niekto, kto bude šíriť opak. Ak deťom ukážeme prijatie, necháme ich zažiť úspech, pochválime ich, oceníme, tak možno si na to raz v živote spomenú a nejakou formou to svetu a ľuďom okolo seba vrátia. Ono veľmi často sa tu v ukrajinskej komunite stretávame s tým, že „pomohli mne, teraz môžem pomôcť ja, tak to urobím“. Je to taká reťaz pomoci, ktorá sa začína často priamo u nás.  

Nina G. Žilina

Nové prspektívy

Práca s ľuďmi z rôznych kultúr a krajín obohatila moje chápanie sveta a priniesla mi nové perspektívy. Každý deň prináša nové výzvy a príležitosti na učenie sa, vďaka čomu je pre mňa táto práca dynamická a nikdy nie monotónna. Spoznávanie osobných príbehov odídencov a odídenkýň a ich životných ciest môže byť veľmi inšpiratívne a podnetné.  

Pomáhať ľudom, ktorí prežili traumy a straty, mi dáva pocit, že robím niečo skutočne hodnotné a potrebné, a to je pre mňa zmysluplné. 

Sissi V. Plavecký Štvrtok

Mier je krehká „komodita“

Často spracovávam príbehy vnútorne vysídlených ľudí z Ukrajiny, ktorí kvôli vojne museli opustiť svoje domovy a nezriedka len s jednou igelitkou vecí odísť na nové miesto, bez akejkoľvek istoty, čo bude ďalej. Príbehy mám, ktoré postojačky cestovali hodiny v evakuačných vlakoch držiac v náručí svoje choré deti. Mám, ktoré na Ukrajine museli nechať svojich mužov, ale aj čerstvo dospelých synov. Mám, ktorým tí synovia už nikdy nezatelefonujú… Príbehy detí, ktoré museli opustiť svojich starých rodičov, kamarátov či domáce zvieratká… Príbehy mladých ľudí, ktorí sú vojnou hlboko traumatizovaní, ktorí sa stále nevedia začleniť do novej spoločnosti. Príbehy sirôt, ktoré sa museli niekoľkokrát premiestňovať z domova do domova a nemohli sa pri tom držať za ruku mamy alebo otca… Niektoré z týchto príbehov majú relatívne šťastný koniec. Aktéri a aktérky v nich našli bezpečie, pomocnú ruku a otvorené srdcia ľudí, ktorí im pomohli a stále pomáhajú. Niektoré na svoj šťastný koniec ešte len čakajú a mnohé z nich šťastný koniec mať nikdy nebudú… 

Keď píšem o vnútorne vysídlených ľuďoch, zas a znova si uvedomujem, aké obrovské šťastie mám, že žijem v krajine, kde je mier. Že nemusím začínať celkom odznova na neznámom mieste. Že moje deti nikdy nemuseli utekať do krytov počas zvukov sirén. Že sa môžem kedykoľvek stretnúť so svojou rodinou a priateľmi, ktorí už desiatky rokov spoluvytvárajú môj život. Že keď sa v piatok o 12:00 rozozvučí siréna, nemusím nikam utekať ani ja, lebo je to len skúška… 

Všetci utečenci a utečenkyne sú pre mňa hrdinovia a hrdinky a my ostatní máme morálnu povinnosť im pomôcť. Mier je totiž veľmi „krehká komodita“ a nikdy nevieme, kedy sa zo dňa na deň môžeme ocitnúť na ich mieste. 

Katarína B. Bratislava

Kde prespím, z čoho budem žiť?

Po vypuknutí vojny som pracovala na infolinke Človeka v ohrození, kde nás denne kontaktovali ľudia, ktorí prechádzali hranicami a nevedeli, čo ich na druhej strane čaká. Nevedeli, kde prespia, kde budú bývať, z čoho  budú žiť, či ich deti budú ešte chodiť do školy, či babka dostane inzulín… Informácie v čase krízy boli pre nich na nezaplatenie. Každý telefonát sme brali veľmi vážne a snažili sa im pomôcť, ako to len šlo. Často sme sa stretávali s množstvom krívd, s neochotou, neprajnosťou či dokonca so závisťou, ktorej boli títo ľudia na Slovensku vystavení. S niektorými sme boli v kontakte dlhodobejšie a spoznali ich bližšie. Nedá sa opísať ten dobrý pocit, keď sa nám nakoniec podarilo nájsť niekomu strechu nad hlavou, prácu či škôlku pre dieťa. Nemali to na začiatku a ani dnes ľahké. Nie je ľahké byť v tejto krajine cudzincom. O to viac obdivujem odhodlanie a silu mnohých ísť ďalej. Navyše, mám rada pestrosť. Páči sa mi, že mám možnosť spoznať bližšie ich kultúru, kuchyňu, jazyk či módu. 🙂

Zuzana V. Prešov

Šanca na osobný rozvoj

Pre mňa osobne je práca s ukrajinskou komunitou jeden veľký prínos v osobnom rozvoji. Spoznávanie inej kultúry, jazyka, a ľudí je pre mňa veľmi obohacujúce. Vždy sa rád učím a spoznávam nové veci, a keď ešte k tomu môžem niekomu pomôcť, je to výhra pre obe srany. Fakt sa veľmi teším každej takejto príležitosti. 

Matej G. Prešov

Sme si takí podobní…

Práca s ľuďmi z Ukrajiny je ako každá iná práca, ktorej hlavnou úlohou je kontakt s ľuďmi. Je nádherná a častokrát prináša aj situácie, v ktoré vyžadujú veľkú dávku trpezlivosti, empatie, asertivity. Myslím si, že Ukrajinci a Ukrajinky sú nám, Slovákom a Slovenkám veľmi podobní. Napriek tomu je však vždy obohacujúce spoznávať nové kultúry. Benefitom mojej práve s nimi je aj to, že sa postupne zdokonaľujem v novom cudzom jazyku, ochutnávam nové chute, získavam nové nadhľady. A veľmi obdivujem ich silu a vytrvalosť, je to pre mňa veľmi inšpiratívne.  

Linda M. Spišská Nová Ves

Na pozitívne zmeny si treba počkať, ale prídu

Čo mi dáva práca s ľuďmi z Ukrajiny? Pracujem s nimi od marca 2022, kedy prišiel prvý autobus ľudí z ukrajinských hraníc, až do teraz. Sú to krásne a rýchle dva roky a tri mesiace. Za ten relatívne krátky čas sa nám s tímom Človeka v ohrození podarilo podporiť, sprevádzať a motivovať v oblasti bývania, zdravia, školstva a zamestnania stovky ľudí. Mnohokrát som pred očami videla ľudí, ktorí prišli veľmi vystresovaní, biedni, ubolení a po nejakom čase práce s nami sa dokázali bravúrne postaviť na vlastné nohy a v túto chvíľu môžem povedať, že sú plne samostatní. A to ma veľmi napĺňa. To, že aj keď si musím na pozitívne zmeny trochu počkať, viem, že prídu. Veľmi ma teší, že keď sa s ukrajinskými ľuďmi stretnem aj po pracovnom čase – v obchodoch alebo na detských ihriskách či iných akciách – vždy sa pristavia, povedia, čo majú nové a nezabudnú poďakovať, ako sme im pomohli, keď to veľmi potrebovali. Myslím, že to je tá najkrajšia spätná väzba našej práce. 

Paula J. Bardejov

Zdieľaj na:

Naše projekty

Skutočný darček

Globálne vzdelávanie

Jeden svet