Nepoznáme svoju krajinu

Tieto otázky sa vynoria vždy, keď sa hovorí o Kube. A tieto otázky si kladieme v prvom rade my Kubánci. V prvom rade preto, lebo hoci to znie absurdne, nie sme to my, kto najlepšie pozná krajinu, v ktorej žijeme.  Toto je hádam špička ľadovca, ktorý znamená veľký konflikt. My Kubánci, žijeme vo svojej vlasti ako cudzinci. Lepšie ako my pozná Kubu vyše milióna turistov, ktorí na naše pobrežie prichádzajú každý rok, ktorí si môžu zaplatiť hotely, precestovať všetky provincie, potešiť sa z kubánskej prírody, spoznávať a porovnávať rôzne regióny, investovať tu kapitál, atď. Na druhej strane Kubáncom ich plat vystačí sotva na každodenné cestovné z domu do práce.


Po revolúcii roku 1959 sa tvrdé jadro partizánov, ktorí bojovali proti Batistovej diktatúre s prísľubom obnoviť republikánsku ústavu z roku 1940 (ktorá bola v tej dobe najpokrokovejšia v celej Amerike), zmenilo na špičku totalitného systému, ktorá sľub demokracie vymenila za budovanie absolútne dokonalej spoločnosti na základe absolútnej moci. Po viac ako polstoročí táto zámienka stále pretrváva, hoci za ňu spoločnosť platí vysokú daň.  


Keby sme na Kube mali noviny alebo internet, mohli by sme každý problém vizualizovať. Ale jediné, čo máme, sú propagandistické médiá Komunistickej strany, jedinej jestvujúcej strany, ktorá je, samozrejme, v permanentnom konflikte s najväčšími domácimi i zahraničnými nepriateľmi, a tým dominantná elita odôvodňuje sústredenie všetkej moci do svojich rúk. To je dôvod, prečo oficiálna tlač oslovuje čitateľov, to znamená občanov, ako masu vojakov, ktorí nemajú právo dostávať objektívne informácie ani protestovať, kým na druhej strane ich vyzýva odolávať a veriť v budúce víťazstvá, v pokrok systému, ktorý však neprichádza. 
To je dôvod, prečo v okamihu, keď sa niektorý Kubánec dostane von z krajiny a pod ruku sa mu pripletú informácie a analýzy slobodnej, nezávislej tlače, odrazu sa chce porovnávať, chce spoznať sám seba a zhodnotiť skutočný zdravotný stav spoločnosti, v ktorej žije. 


Cesta na Slovensko môže byť napríklad akýmsi prehodnotením národných dejín ostrovného štátu, ktoré už nie sú, dejín zrútených utópií, dejín, ktoré neboli, a mohli byť. Tak som sa cítil, keď som stál na brehu Dunaja a pozeral sa na pamätník obetiam železnej opony. Vody Dunaja istotne ukrývajú mŕtvych tak, ako morské hlbiny Floridskej úžiny, a okolité krásne, zasiate polia vyjadrujú posolstvo, dokazujú, že Kubánska zem pokrytá tŕním má vyzerať ináč a nepochybne bude kvitnúca, rodiaca ovocie, užitočná a poskytujúca obydlie šťastným obyvateľom v čase, keď už nebude patriť výlučne štátu.

 

Článok bol publikovaný v časopise Týždeň – http://www.tyzden.sk/casopis/2014/38/nepozname-svoju-krajinu.html

 


  FRANCIS SÁNCHEZ (Ciego de Ávila, Cuba, 1970). Spisovateľ, vydavateľ, vizuálny básnik, bloger. Vydal vyše dvadsiatky kníh na Kube, V Mexiku a v Španielsku zo žánrov poézia, poviedka a esej. Získal prestížne domáce i zahraničné ocenenia, akým je Cervantes de Armilla v Španielsku v roku 2000. Založil a vedie nezávislý časopis Árbol Invertido (Obrátený strom) od roku 2005. Systematicky spolupracuje s inými médiami na Kube i v zahraničí, napríklad s periodikom 14 y Medio. V roku 2014 mal možnosť prísť na študijnú cestu na Slovensko.