Najviac ma prekvapil ten neopísateľný strach v očiach, hovorí o pomoci Ukrajincom Fero Joke

Väčšina Slovákov ho pozná ako komika, ktorý svojimi alter egami trefne napodobňuje situácie z našich každodenných životov. Málokto o ňom ale vie, že je vyštudovaný zdravotník a veľkú časť svojho života trávil s ťažko chorými deťmi a seniormi, ktorým spríjemňoval chvíle. Svoje skúseností využil aj v Prešove, kde Človeku v ohrození pomáhal so začlenením Ukrajincov a Ukrajiniek do našej spoločnosti. O jeho dojmoch z pomoci sme sa rozprávali s Františkom Košarišťanom alias Ferom Jokom.

Žiaľ, zvykli sme si na ľudské utrpenie, ktoré sa deje vedľa, že za našimi hranicami každý deň zomierajú deti.

Hneď na druhý deň, ako si skončil v show Let´s dance, si nám zavolal s otázkou, ako môžeš Človeku v ohrození pomôcť v aktuálnej situácii na Ukrajine. Čo ťa k tomu, viac ako mesiac po vypuknutí vojny, viedlo? Nemal si radšej chuť oddýchnuť si?

Keď začala vojna na Ukrajine, cítil som sa veľmi previnilo, že som si nikoho nezobral k sebe, ale potreboval som pre seba v tej chvíli veľa času-pracovne, aj osobne. Sľúbil som sám sebe, že hneď, keď vypadnem z Let´s dance, pôjdem pomáhať priamo na miesto.

Vedel som, že keď sa ozvem aj o niekoľko týždňov a nebudem na hraniciach hneď v prvý deň, určite ma budete potrebovať, aj keď odznie najväčšia vlna solidarity. Mojou úlohou influencera je hovoriť o tom, že aj teraz treba pomáhať a ľuďom pripomínať, čo sa deje len niekoľko kilometrov za našimi hranicami. Žiaľ, zvykli sme si na ľudské utrpenie, ktoré sa deje vedľa, že za našimi hranicami každý deň zomierajú deti.

Nebola to tvoja prvá skúsenosť s dobrovoľníckou pomocou ľuďom. Bola ale v niečom iná ako tá s pomocou ľuďom so znevýhodnením? Bolo niečo, čo ťa na mieste prekvapilo?

Pracujem hlavne so znevýhodnenými ľuďmi a deťmi. Čo ma prekvapilo najviac, bolo, že teraz som pomáhal ľuďom, ktorí mali v očiach neopísateľný strach. V nemocnici som sa naučil veľa vecí vyčítať cez zrak človeka. Teraz som videl neopísateľnú beznádej a neistotu z toho, čo tých ľudí čaká. Pýtal som sa sám seba, panebože, prečo sa toto v dnešnej dobe ešte deje. Malo by to byť pre nás memento, aby o svetovom mieri nehovorili len missky ako klišé a nebrali sme ho ako samozrejmosť. Mier skončil, musíme sa voči tomu všetci ohradiť a postaviť sa na stranu Ukrajiny. Musíme sa ako ľudstvo zmeniť a ja nechcem, aby nás menili vojny.

V Prešove si sa pridal k našim kolegom a kolegyniam, ktoré pomáhajú so začleňovaním Ukrajincov a Ukrajiniek do našej spoločnosti. Ako vyzeral tvoj deň? Čo konkrétne si robil?

Veľa z Ukrajincov a Ukrajiniek sami od seba pomáhali aj sebe navzájom. Aj mňa to povzbudzovalo v mojej práci. Vykladali sme dodávky, ale aj zariaďovali spoločné priestory. Veľmi dôležitá bola aj terapeutická práca, taká nie v tom odbornom zmysle, ale vo forme spoločného času. Niekedy stačila len cigareta a káva a oddialenie myšlienok od vojny. S deťmi sme zas trávili čas v cukrárni, hrali sa a na výletoch spoznávali okolie mimo ubytovne.

Na Slovensku ale máme stále veľa byrokracie. Vybavovali sme vstupné prehliadky u lekárov, aby deti mohli ísť do škôl, ale aj návštevu pošty.

Aktuálnu situáciu na Slovensku si prirovnal k tej zo začiatku pandémie, kedy veľkú vlnu solidarity a šitia rúšok vystriedala nedôvera a spochybňovanie faktov a autorít. Prečo si to myslíš? S akými reakciami si sa stretol osobne alebo na tvojich sociálnych sieťach? Pociťuješ už únavu Slovákov?

Všetky nenávistné komentáre sa už snažím ignorovať, lebo viem, že s tým neviem nič spraviť. Začalo ma to veľmi vyčerpávať a snažím sa radšej pomáhať tam, kde je to potrebné. Jednoznačne som zaujal stanovisko a povedal, čo si myslím, že je správne. Žiaľ, dnes je veľa inteligentných ľudí ticho a potom je tu skupina ľudí, ktorí sú veľmi hlasní. Je dôležité nebáť sa postaviť na správnu stranu.

Pristupujme k Ukrajincom s úsmevom, ten je zadarmo a je veľmi dôležitý, a s láskou, hoci to znie ako klišé.

Psychológ Marek Madro v rozhovore povedal, že ľudí utekajúcich pred vojnou sa radšej nepýtajme na ich cestu, odkiaľ prišli a čo všetko nechali za sebou, ale snažme sa ich myšlienky sústrediť na blízku budúcnosť a pomôcť im s tým, čo v danej chvíli potrebujú. Čo by si z tvojej vlastnej skúsenosti odkázal ľuďom, ktorí nevedia, ako sa k Ukrajincom a Ukrajinkám v ich okolí prihovoriť? Ako k nim pristupovať tak, aby sme im nespôsobili ešte viac utrpenia?

Poviem to veľmi jednoducho- s úsmevom, ten je zadarmo a je veľmi dôležitý, a s láskou, hoci to znie ako klišé. Dôležité ale je mať pri tom všetkom hranice, nerozdať sa celý a nezabudnúť na seba a svoje potreby. Každý by mal vedieť, kde sú tie jeho hranice, mne trvalo roky naučiť sa to. Pomáhať ľuďom a dobrovoľníčiť je ale pocit na nezaplatenie.

Ak tému vojnu nezačnú samotní Ukrajinci, nepýtajme sa ich na ňu sami od seba, tiež nezisťujme, odkiaľ pochádzajú a akú cestu majú za sebou. Lepšie je nebyť zvedavý a radšej si veci dohľadať na internete. Ja sám som to zo začiatku robil a potom mi aj na základe vášho rozhovoru s Marekom Madrom došlo, že je to úplne na figu.