Miesto sirén štebot vtákov
V Žiline sme desať dní hostili ukrajinské mamy s deťmi, ktoré vo vojne prišli o otcov a bratov. Viete, čo robili každé ráno ako prvé? Na mobily si nahrávali spev našich „slovenských“ vtáčkov, lebo v Dnipre už spev vtákov dávno nepočuť. Miesto toho musia denne počúvať sirény.
Žilinské kolegyne majú za sebou nezabudnuteľnú návštevu. Z Dnipra, žilinského partnerského mesta, prišli na návštevu mamy s deťmi, ktoré vo vojne stratili otcov a bratov. Jedna prišla o manžela už na druhý deň vojny. Inej zabili nielen manžela, ale aj syna. Ďalšie majú synov na fronte. Väčšina z nich narukovala, aj keď nemusela. Strach o deti, ktoré držali zbraň prvýkrát v živote a išli do neznáma, bol obrovský. A stále je. Plač je u týchto žien na dennom poriadku. Zároveň však vedia, že tu musia byť pre svoje mladšie deti, ktoré ich držia nad vodou. Stále sa im pozerajú do očí. Plače mama? Smeje sa? Keď sa smeje, smejú sa aj ony…
Prehliadky, výlety aj stretnutie s primátorom
My sme im v spolupráci s mestom Žilina pripravili pestrý program na každý jeden deň a stihli im ukázať okrem iného aj Rosenfeldov palác s jeho stálou expozíciou Bábky v podkroví, Burianovu vežu či Radnicu mesta, kde nás privítal samotný primátor pán Peter Fiabáne. Navštívili sme aj Mestskú knižnicu, Jánošikové diery, Budatínsky hrad a Zážitkové centrum Motio. A ešte veľa veľa iného. Našej milej ukrajinskej výprave sa výlety aj samotné mesto veľmi páčilo, mamy aj deti boli očarené z vľúdneho prístupu, ktorý sa im dostával všade, kde sa zjavili. Nezabudnuteľná bola aj akcia s názvom Tu a teraz s labkami, kde im okrem dvojnohých tvorov robili spoločnosť aj tie štvornohé, chlpaté. Kolegyňa Nina Gubišová nám z tejto milej susedskej návštevy v Žiline sprostredkovala veľmi silné dojmy, tak čítajte ďalej.
„Bolo to desať dní každodenného ďakovania, úsmevov, sĺz. Sĺz radosti a občas aj sĺz smútku. Ženy aj deti sa nás často pýtali, či nás môžu objať za to, čo pre nich robíme. Zdôrazňovali, že vidno, že to pre nás nie je len práca. No samozrejme, že nie je…
Keď sme sa ich po pár dňoch pýtali, čo sa im tu na Slovensku páči, zhodli sa, že TICHO. A spev vtákov. Totiž – v Dnipre už spev vtákov dávno nepočuť, preto si ho ráno nahrávali na mobily. Miesto čvirikania sa tam vzduchom denne šíria kvílivé zvuky sirén. Hovorili, že bezpečie a ticho nad hlavami vnímali už pri prechode cez naše hranice. Hovorili aj to, že sa konečne vyspali – bez sirén, bez lietadiel, bez toho, aby museli utekať v noci do krytu.
Vyzdvihovali čistotu mesta aj okolia a divili sa, ako je to možné, keď nikdy nikoho nevideli verejný priestor upratovať. Na Ukrajine je veľa potulných mačiek a psov a tu nič…
Mamy vraveli, že ich deti majú veľmi narušené sociálne väzby, keďže niektoré školy sú zavreté kvôli kovidu a vojne viac-menej štyri roky. Avšak tu vnímali zlepšenie už po pár dňoch. Deti začali spolu komunikovať a hrať sa. Napokon, to bolo aj jedným z cieľov tejto návštevy. Dopriať im trochu času na zabudnutie všetkého zlého a ponúknuť možnosti, ako sa odreagovať.
Veľmi sa im páčila príroda a prostredie, v akom Žilina leží. Boli sme v Jánošíkových dierach, očarili ich vodopády, potoky, rebríky…
Viaceré a viacerí z nich však na prvé miesto zážitkov dali stretnutia s pánom primátorom. Bolo totiž veľmi vrúcne a bolo vidno, že im skutočne rád pomohol. Privítal ich nielen na radnici spoločným obedom, ale prišiel sa aj rozlúčiť tak, že ich prekvapil v Motiu na Žilinskej univerzite.
Z Ukrajiniek, ktoré sme tu hostili, bola cítiť obrovská sila. Milujú Ukrajinu, milujú Dnipro. Vraveli, že vždy boli silné, ale teraz sú ešte viac. Ony sú pre mňa skutočné hrdinky vojny. Ich návšteva tu v Žiline bola emočne silným zážitkom a určite by sme do toho išli znova.
Nina Gubišová, komunitná koordinátorka pre Žilinu
Neboli sme v tom sami
Naše veľké poďakovanie patrí mestu Žilina a pánovi primátorovi Petrovi Fiabánemu a aj nasledujúcim ľuďom a organizáciám, bez ktorých by sme nedali dokopy taký výživný program a ženy s deťmi by si neodniesli toľko zážitkov: Ipčko, Mestská knižnica, Žilinská univerzita, NIVAM, TIK, Rosenfeldov palác, Zmysel života a Martina Čontofalská, ktorá zapojila do diania ďalších 10 organizácií. Ďakujeme množstvu dobrovoľníčok a dobrovoľníkom, ktoré a ktorí fotili, tlmočili, robili program deťom. Ďakujeme Natalii, Liudmyle a Vadymovi, Tetiane, Kati, Patrícii. Za tlmočenie ďakujeme Tetiana Lapenko a Liudmyla Soloviova, ktorá zároveň krásne chvíle zdokumentovala fotografovaním.
Veríme, že sme ženám a deťom pomohli aspoň na chvíľu zabudnúť na hrôzy, ktoré museli prežiť a stále prežívajú. Azda im pekné chvíle, ktoré tu na Slovensku zažili, budú pripomínať okrem spomienok aj nahrávky vtáčieho spevu. Azda sa do Dnipra jedného dňa, čoskoro, vrátia ukrajinské vtáky a spievať im budú tie.
PS: Obraz, ktorý žilinskému tímu ČVO na pamiatku mamy a deti vyrobili, symbolizuje teplo a svetlo, ktoré tu cítili. V strede je ukrajinské srdce s farebnou medzerou. Tá symbolizuje, že majú miesto vo svojich srdciach aj pre iných ľudí a iné krajiny, ako je napríklad Slovensko.
