Michaela Guldanová o ukončenom projekte v Iraku: Iracké deti si zaslúžia prostredie, kde môžu bezpečne vyrastať a byť deťmi

Človek v ohrození v januári 2018 úspešne dokončil projekt v Iraku. Na severe krajiny dokončil výstavbu nových tried, zabezpečil doučovanie detí presídlencov, poskytoval psychologickú pomoc deťom či výcvik pedagógom. O Iraku sa s Michaelou Guldanovou rozprávala Miroslava Ábelová.

 

Ak mám správne informácie, do Iraku si prišla v máji 2017. Spomenieš si ešte na to, ako si sa cítila, keď si tam prišla? Nemala si strach alebo obavy? Najmä pokiaľ ide o bezpečnosť, tak Irak nie je ideálna krajina…

Pred cestou som sa snažila čo najviac pripraviť. Čítala som si o krajine, oprášila som si základy arabčiny a v rodine som obhájila, že bezpečnostná situácia nie je taká zlá a nemajú sa čoho báť. Samozrejme, že som určité obavy mala. Ak by tomu tak nebolo, tak by asi so mnou niečo nebolo v poriadku. Organizácie Človek v ohrození a Člověk v tísni majú nastavený systém prípravy pred odchodom na misiu, napríklad bezpečnostný tréning, školenie prvej pomoci, bola som očkovaná a podobne. Takéto tréningy ma pripravili na rôzne prípady ohrozenia v krajine pôsobenia, a teda som sa cítila smelšie. Priamo v Iraku je tiež bezpečnostný tím znalý v špecifikách kontextu, ktorý nás sprevádza v teréne, zisťuje pred intervenciami, aké je v tej-ktorej oblasti ohrozenie a či môžeme cestovať do škôl.

 

Čo ťa čakalo po príchode do krajiny? V akom stave bolo to, čo ťa tam čakalo?

Pracovala som so skúseným tímom, ktorý ma na začiatku privítal a vysvetlil mi základy vzdelávacieho systému, kultúrnych špecifík a logistického fungovania misie. Snažila som sa nevytvárať si pred cestou predstavu o tom, aká situácia asi môže byť a prvé návštevy na školách boli znepokojujúce. Čakala som prekážky vo vzdelávaní, avšak nečakala som natoľko rozbité budovy od náletov, nečkala som, že na jedného učiteľa pripadá 60 žiakov, ktorí nemajú učebnice, vymeškali školu aj niekoľko rokov, sedia v laviciach po troch. Nečakala som, že učitelia nedostali dva roky plat a dennodenne kráčajú do školy niekoľko kilometrov. Vďaka tomu, že Člověk v tísni má dlhoročné skúsenosti vo vzdelávaní v post-konfliktných kontextoch, tak som sa po niekoľkých mesiacoch práce naučila viac, ako by som sa naučila v podmienkach mimo krízového stavu. Tieto skúsenosti som zúročila nielen v prospech našich beneficentov ale začala som koordinovať všetky mimovládne organizácie, OSN, štátne inštitúcie pôsobiace v oblasti Dohuk a Ninewa.

 

To znie náročne. Aký je tam život? Ako sa ti tam žilo?

Začiatky v krajine sú pre mňa osobne vždy aj dobré, aj zlé. Postupne som sa spoznala s kolegami, počas ramadánu ma pozvali k sebe domov na večeru, už prvý mesiac som si dala ušiť slávnostné kurdské šaty. Založila som si kurdský slovníček a snažila sa zapamätať si mapu mesta. Zároveň som sa hneď stretávala so starosťami, ako to už v každej terénnej práci býva. Letné mesiace a nedostatok pracovníkov na stavbu tried, obmedzený prístup k pitnej vode na školách, vnútropolitické konflikty a strach obyvateľov.

Ak sa pýtaš na bežný život ako taký, viem povedať len to, že ľudia sú ľudia, ako aj u nás. Pracujú, ak majú prácu, deti chodia do školy, ak škola stojí, život ide ako má, pokiaľ nenastane konflikt a vy so svojou rodinou nemusíte začať žiť v stanoch v tábore. Čím viac žijem v iných krajinách, tým viac si uvedomujem, akí sme všetci rovnakí. Každý chce pre svoju rodinu bezpečný život, bez vojny, s fungujúcou infraštruktúrou, nemocnicami, školami, aby jeho blízki neumierali bezdôvodne, aby mu neuniesli ženu, aby jeho deti neboli prijaté do armády, aby nemusel utiecť z krajiny, ktorá mu je domovom, niekam, kde ho nevítajú – napríklad do Európy. Je pre mňa hrozivé vidieť, s akým odstupom nazerajú niektorí ľudia zo západu na ľudí na úteku, bez schopnosti vžiť sa do ich situácie a vidieť, že aj keď títo ľudia vyznávajú iného boha alebo jedia odlišné jedlo a tancujú na iné rytmy, tak vidieť ako im vybuchne dom, či umiera dieťa bolí rovnako ako by bolelo nás.

 

Primárne ste prišli zrekonštruovať jednu z vojnou zničených škôl a poskytnúť psychosociálnu pomoc 720tim deťom (v projekte ich nakoniec tuším bolo až 1452) a tiež vyškoliť učiteľov. Poďme najskôr k tej škole. Ako prebiehali práce na nej? V čom spočívala tvoja úloha? 

Spolu s riaditeľmi sme sa na začiatku projektu stretli a stanovili si vzájomne pravidlá spolupráce. Snažili sme sa čo najviac pozývať do rozhodnutí komunitu, aby sami povedali, čo sú pre nich najväčšie priority, aby spolupracovali na obnove, aby bol vplyv dlhodobý a udržateľný aj po našom odchode. Na jeseň sme rozbehli kampaň „Späť do školy“, počas ktorej sme sa stretali s deťmi a dospelými obce, organizovali s deťmi divadielka na tému dôležitosti vzdelávania, hovorili jednotlivo a skupinovo s rodičmi o prekážkach, prečo deti do školy nechodia. Začali sme tiež rodičovské združenia a osobitne sme pracovali s matkami, ktoré by inak na rodičovské združenia pre kultúrne špecifiká v konzervatívnom regióne nechodili. Postavili sme 5 nových tried na škole, na ktorej bol pomer počet žiakov na učiteľa najvyšší a kde neboli vhodné podmienky na výučbu. Doučovali sme deti, ktoré zameškali výučbu. Trénovali sme učiteľov. Distribuovali sme školské pomôcky. Reagovali sme na aktuálne potreby.

 

Ako sa k cieľu zrekonštruovať školu stavali miestni obyvatelia? Je pravdou, že keď sa vám ju podarilo znovu otvoriť, vyhlasovali ste to cez amplióny na minaretoch? To znie veľmi sympaticky…

Keď sme plánovali aktivity, skontaktovali sme miestne autority, muhtara – starejšieho obce, riaditeľa školy a duchovného immáma. Ak má byť intervencia v teréne úspešná, potrebujete sa vždy koordinovať s komunitou. Bez toho to nemá zmysel. Miestni duchovní v obciach počas piatkových modlitieb potom do ampliónov v minaretoch v každej obci hlásali, že budeme registrovať deti na aktivity. Domáci ocenili, že nejaký Človek v ohrození prináša zo Slovenska a Čiech prostriedky, aby pomohol vzdelávaniu v Iraku. Niekoľko ráz mi povedali, aby som doma poďakovala, aby naše československé rodiny boh ochraňoval. Oblasť Zumar sa stala na diaľku naším akýmsi „partnerským mestom“.

 

Postavili ste aj 5 nových tried…

Presne tak. V oblasti Zummar sa veľa rodín, ktoré boli predtým v dôsledku konfliktu v iných častiach krajiny, navracia a kapacita tried nepostačuje reálnemu stavu. Postavili sme 5 tried a neskôr v januári sme vďaka Skutočnému darčeku – iniciatíve Človeka v ohrození pred Vianocami – postavili štyri nové záchody a opravili kanalizáciu.

 

Ako prežívajú deti zážitky spojené s tým, čo sa deje a dialo u nich v krajine? V čom spočívala vaša pomoc týmto deckám? Ako sa s nimi pracovalo?

Poskytovali sme komplexné aktivity na škole. Zaškolili sme najprv učiteľov, ktorí spolu s našim tímom realizovali aktivity. Pracovali sme s deťmi, rodičmi, komunitami. Každé dieťa prežíva to, čo sa deje v krajine rozdielne. Niektoré deti reagujú agresívne, niektoré sa uzavrú do seba a vyhýbajú sa kontaktu. Stretla som sa s prípadmi, kedy deti hovorili o smrti ich otca a úteku z miesta bydliska takým istým tónom hlasu, ako hovorili o tom, že im praskla futbalová lopta. Prešli si mnohým, videli viac tragédie ako mnohí z nás, ktorí sme niekoľkokrát starší ako oni. Naše aktivity mali silný psychosociálny aspekt. Je ohromne dôležité práve teraz tieto deti podchytiť a pracovať s nimi, ako prevencia prípadného budúceho náboru do ozbrojených síl, útekov z krajiny a podobne.

 

Musí byť veľmi náročné vidieť deti trpieť, ale aj vidieť dôsledky konfliktu v krajine… Ako sa dá z toho nezblázniť?

Trochu sa z toho zblázni každý. Je to náročná práca, o to viac, keď ide o deti, ktoré za nič nemôžu, mali by byť nevinné a radostné, avšak stratili detstvo a vyrástli skôr ako mali. Keď ide o každodenný život, pracujeme zvyčajne vyše dvanásť hodín denne, často vrátane víkendov. Nemáme svoje zázemie, priateľov, rodinu, koníčky. Máme obmedzenia pohybu, žijeme v odlišnej kultúre, nekúpim si tu svoju obľúbenú tyčinku, nezájdem na koncert obľúbenej kapely, nemám priestor zabudnúť, uniknúť, ventilovať. Na druhej strane je práca veľmi zaujímavá, ohromne veľa som sa počas týchto mesiacov naučila. O krajine, o humanitárnej pomoci, o svojich hraniciach. Mali sme zemetrasenie, mali sme vnútropolitické zmeny, protesty či oslavy a pri oboch občania strieľajú do vzduchu. Prichystali sme si tzv. grab-bag – tašku s najpotrebnejšími vecami pre prípad náhlej evakuácie, mali sme plán ako sa zachovať v prípade konfliktov. Život tu bol zvyčajne pokojný a nekonfliktný. Avšak samotná prítomnosť týchto ohrození z vás spraví človeka, ktorý je stále v pozore.

Teraz, aj keď som v bezpečnom európskom meste, zoskenujem si miestnosť, identifikujem počet únikových východov, mám pri sebe lekárničku. V lietadle si porátam, koľko sedačiek by som v tme musela nahmatať, kým by som sa dostala k šmýkalke do vody. Na recepciách hotelov si žiadam izbu na takom poschodí, aby som v prípade evakuácie zbehla schodiskom a na hotelovej izbe najprv skontrolujem, či sa niekto neschováva za závesom. Takže na Tvoju otázku, ako sa dá z toho nezblázniť. Asi sa z toho nedá nezblázniť. Žiadnu minútu strávenú na irackej misii však neľutujem a prácu, ktorú robím, by som nemenila.

Vyškolili ste 43 učiteľov na psychosociálnu podporu, 59 na výuku v krízovom kontexte. Čo presne to znamená? Čo po týchto školeniach budú títo učitelia vedieť?

Učitelia sú unavení, prešli si svojím, avšak naďalej učia. Snažíme sa poskytovať im podporu, uznať, že pracujú v nesmierne namáhavých podmienkach, počúvať, čo by ocenili a ponúknuť im riešenia. Náš tréningový modul nadväzuje na medzinárodnú metodológiu, pričom berie do úvahy špecifický kontext severného Iraku. Implementovali sme projekt na arabských aj kurdských školách, pri sýrskych hraniciach, vedľa Mosulskej priehrady, každá škola má osobitné výzvy. Školenia boli praktického charakteru, vyučujúci sa hrali, skúšali relaxačné techniky, spolupracovali v tíme. Témy obsahovali praktické oblasti pedagogiky, plánovania učiva, time-managementu, ale aj psychosociálnej starostlivosti o samého seba a cez tú aj psychosociálnu citlivosť voči potrebám detí. Trénovali sme na začiatku projektu a počas realizácie sme učiteľom asistovali v správnom používaní techník v práci s deťmi. Náš tím monitoringu a evaluácie na začiatku, počas a po ukončení našej práce, tiež sledoval vývoj práce na školách, vplyv na deti, hovoril s rodičmi detí o ich zlepšení správania alebo školských výsledkov, hovoril s celou komunitou o dôsledkoch projektu pre obec. Všetky zistenia ukazujú pozitívny vplyv našej intervencie a príklady dobrej praxe používame v projektoch, ktoré pokračujú.

 

Čo bolo na pobyte v Iraku najťažšie a čo naopak najmilšie?

Úprimne? Najťažšie bolo žiť v letných mesiacoch bez funkčných ventilátorov. Asi si čakala hlbšiu odpoveď, ale reálne toto bolo ozaj pre mňa osobne najhoršie. Keďže samotná práca na projekte bola stresujúca, ak k tomu pridáme to, že je človek tri mesiace nevyspatý, pretože je v noci vyše 40 stupňov a elektrina tu funguje tak tretinu dňa, tak táto kombinácia je priveľa. Najmilšie boli stretnutia. Interakcie s deťmi, debaty s riaditeľmi, každodenná práca s kolegami.

 

Čo podľa teba čaká momentálne Irak? A čo školu a ľudí, ktorí v jej okolí žijú?

Kým som tu bola, bol oslobodený Mosul, Tel Afar, Hawija. Bolo referendum za osamostatnenie Kurdistanu. Mnohé straty na životoch, reakcie na ne, ďalšie straty na životoch. Hranice krajiny sa vrátili do stavu z roku 2003. A to len za pár mesiacov. Onedlho sú voľby. Nedokážem v takomto kontexte odhadnúť, čo krajinu čaká v tomto roku. Pevne ale verím, že to bude stabilizácia situácie a dobrovoľné návraty ľudí do svojich domovov.  Viac ako 11 miliónov (asi jedna tretina irackej populácie) je závislá od humanitárnej pomoci. Viac ako 3 milóny ľudí sú vnútorne presídlené, pričom niektorí opakovane niekoľkokrát. Deti nechodili do školy aj tri roky. Zaslúžia si prostredie, kde môžu bezpečne vyrastať a byť deťmi.

 

Je niečo, čo ti bude chýbať? Ako sa cítiš, keď je “po všetkom”?

Odchádzam o niekoľko dní, takže si odchod ešte veľmi nepripúšťam. Bude mi chýbať mnoho vecí. Žila som tu rok a za rok si na mnoho vecí zvyknete. Raňajky s kolegyňami počas ktorých sme stihli prebrať, kto čaká dieťa, čo svokra povedala, čo kto varil deň predtým. Kebabár na rohu ulice, ktorý mi automaticky dával čaj s cukrom na stojáka a poznali sme sa po mene. Večere s kolegom, s ktorým sme v čase beznádeje varili halušky a pozerali seriály. Odchodom stratím aj kamarátov z mojej organizácie, aj z iných organizácii. Som zvyknutá, že ľudia prichádzajú a odchádzajú, no keďže som typ človeka, čo sa vždy na pár osôb naviaže hlbšie, vždy to trochu bolí strácať ich. Viem, že títo ľudia niekde existujú a aj keď sa možno už nikdy nestretneme, vedomosť, že sa máme, je to, čo mi v ťažkých dňoch pomáha ísť.

Nechcem byť ale nostalgická. Život ide ďalej, boli sme kvapkou v oceáne, Iračanov čaká ešte ohromná dávka odvahy, sily a vytrvalosti. A mňa čaká nové miesto pôsobenia.

 

Áno, niečo podobné ťa už čoskoro čaká v Libanone. Opäť výzva?

Výzva veľká. Libanon je nesmierne pestrá zem. Na jednej strane vyfešákovaní chlapi v kabrioletoch s najnovším iPhonom, na strane druhej chudoba taká, akú som málokde videla. Približne každá tretia osoba je osoba na úteku. Či už z minulosti z Palestíny alebo zo súčasných konfliktov v Sýrii. Človek v ohrození bude pracovať s organizáciu SB Overseas, ktorá v Libanone pôsobí vyše päť rokov a poskytuje rozmanitú starostlivosť o deti. Stretli sme sa s nimi a videli sme, že robia skvelú prácu. Budem Vás informovať po apríli.

 

Ďakujem za rozhovor 🙂

 

Tento projekt bol podporený z prostriedkov SlovakAid.