Mária Lichvárová: Práca dáva životu Rómov zmysel a cieľ zmeniť sa, žiť lepšie a nie iba prežívať.
Mária Lichvárová pôsobí ako odborná garantka Komunitného centra Človeka v ohrození Kojatice. Spolu s kolegami a kolegyňami pomáha Rómom s jedným z najväčších problémov – s hľadaním práce. Najčastejšími dôvodmi, ktoré im bránia si ju násť, sú podľa nej najmä neochota zamestnať Róma, ale aj ich negramotnosť, nevzdelanosť, či doprava za prácou. Rozprávala sa s ňou Miroslava Ábelová.
Mária Lichvárová (vľavo) na fotke s redaktorkou RTVS Zuzanou Hanzelovou
Jedným z najčastejších predsudkov majoritnej spoločnosti voči Rómom býva, že sa im nechce pracovať. Vy však máte iné skúsenosti…”vaši” Rómovia pracovať chcú, problém však bol, že doteraz nebolo veľmi kde… Mnohí ľudia v živote nepracovali, Maximálne aktivačné práce. To asi pre nich nebolo veľmi motivujúce, že?
To, že Rómovia nechcú pracovať sú iba mýty, nie je to pravda. V každej komunite, dedine, sa nájdu aj neporiadni a to platí aj pre rómsku osadu. Ale veľká časť ľudí tu po práci a lepšom príjme túži. Inak by sa napríklad nesnažili si prilepšiť aspoň zberom lesných plodov, alebo brigádami po stavbách, čo sú práce, ktoré sú im obvykle jednoducho dostupné.
Problém nezamestnanosti Rómov z Kojatíc je, že nemajú mnohokrát ukončené ani základné vzdelanie a to zohráva veľmi veľkú rolu pri ich zamestnávaní. V Prešovskom kraji je vyššia miera nezamestnanosti ako inde na Slovensku a firmy ako aj pracovné agentúry majú zvýšené nároky na zamestnancov a možnosť väčšieho výberu. Radšej zamestnajú ľudí s ukončeným stredoškolským vzdelaním s praxou, ako nevzdelaného človeka bez praxe. Niektoré firmy nám rovno i povedali, že Rómov neprijímajú.
Aktivačné práce, ktoré štát nezamestnaným ponúka, sú pre dlhodobo nezamestnaných skôr demotivujúce ako motivujúce – nie je to ozajstná práca a klienti vedia, že im k takej ani nepomôžu. Sú to skôr pasívne politiky trhu práce. Pre niektorých je to však na druhej strane jediná šanca, ako aspoň z časti niekde robiť, niečo robiť a nezostať iba nečinne doma a zvýšiť si príjem o aktivačný príspevok, ktorý je vo výške 63,10 eur. Aj napriek tomu, že naši Rómovia majú iba základné vzdelanie, nie sú leniví a mnohí z nich pomáhajú napríklad miestnym pri výstavbe domu, alebo pri prácach v domácnosti. Traja sú zamestnaní vo firme Pro KM s.r.o., pre ktorú robia pomocné stavebné práce.
Prostredníctvom pracovného poradenstva si spolu sedem klientov z Kojatíc našlo prácu vo fabrike Foxconn v Nitre, kde montujú televízory. Ako sa to podarilo? Pravdou zostáva, že mnohí zamestnávatelia majú obavy zamestnať Rómov.
Mnohí zamestnávatelia na východnom Slovensku majú problém zamestnať Rómov, nie však firmy na juhu a západe Slovenska, kde je nedostatok pracovnej sily. Agentúra EUROTRADE Galanta zamestnáva pre firmu Foxconn v Nitre pracovníkov. Začiatkom novembra 2017 táto firma robila nábory do práce a oslovila aj Rómov z Kojatíc. Päť z nich sa odvážilo nastúpiť do autobusu a skúsiť šťastie zamestnať sa. V Galante neprešli testami, preto sa firma Eurotrade rozhodla zobrať ich na testy do Nitry. V Nitre štyria uspeli a jeden z nich sa vrátil domov, nakoľko nevedel čítať, ani písať, testami neprešiel. Pre neho to bol najväčší neúspech v živote a hanba, ale aj zlosť, ktorá ho motivovala niečo s tým robiť. Preto nás požiadal, aby sme mu pomohli, nakoľko má 29 rokov, vychováva osem detí a nechce už takto žiť. Ponúkli sme mu možnosť doučovania v našom komunitnom centre. Doučujeme ho slovenský jazyk – učí sa čítať a písať a robí veľké pokroky. Pomohli sme mu napísať životopis a žiadosť do zamestnania, vybaviť register trestov a prezentovať sa na výberovom konaní na pracovníka MOPS (Miestnej občianskej poriadkovej služby).
Z ďalších piatich záujemcov o prácu vo Foxconne Nitra uspeli traja, dve ženy a jeden muž. Pracovali do februára 2018. Nakoľko Foxconn prestal montovať LG televízory a prešiel na montovanie Playstation, kde firma určila vekovú hranicu, našich klientov prepustili s tým, že ak začnú znovu montovať televízory, zoberú ich späť. Ďalšia adeptka, ktorú sme pripravovali na pracovný pohovor, uspela, ale sama nemala odvahu ísť do Nitry. Momentálne teda spolu s klientmi čakáme na spustenie výroby LG televízorov, aby sa mohli do Nitry vrátiť, čo by malo byť otázkou niekoľkých týždňov. Tento týždeň (9.4.2018) som komunikovala s tímlíderkou Eurotrade Galanta, ktorá ma informovala, že „budúci týždeň, od 16. 4. 2018 môžu všetci záujemcovia o prácu vo Foxconne Nitra absolvovať pracovné pohovory. Potrebné je doniesť na pohovor zdravotnú kartu alebo výpis so zdravotnej karty a absolvovať tam vstupnú lekársku prehliadku a úspešne zvládnuť vstupné testy.”
Ako prebieha takéto “vybavovanie práce” pre Vašich klientov? Začali ste spoluprácu s pracovnou agentúrou, alebo?
Začali sme s hľadaním voľných pracovných miest a oslovovaním pracovných agentúr a ponukou o spoluprácu. Rozbehli sme spoluprácu s agentúrami Index Nosluš, Manpower, Draftcom a Adecco.
Vy ste klientov Vášho komunitného centra na túto prácu pripravovali. Ako to prebiehalo? Čo všetko sa museli naučiť, ako vyzerá taká príprava?
Vybavovanie práce začína pozvaním uchádzačov na pracovný pohovor, následne testovaním našich klientov v komunitnom centre a prípravou, ako vystupovať, ako sa prezentovať a byť úspešným na pohovore. Vieme, na čo sa máme zamerať a klientom dávame čítať články a písať jednoduché veci. Pre dospelých máme doučovania zo slovenčiny a matematiky. Niektoré pracovné agentúry si vyžadujú na pracovných pohovoroch skladanie puzzle a kociek v určitom časovom intervale, preto našu činnosť smerujeme podľa potrieb agentúr. V komunitnom centre sme zorganizovali pracovné pohovory v spolupráci s WINCOTT PEOPLE z Bardejova a snažíme sa odbúrať stres z iného prostredia u záujemcov. Záujemcov z komunity je veľa, ale vysvetlili im, že keď nevedia čítať, ani písať, nech tam nejdú, lebo ich nezoberú. To však mnohých motivovalo a snažia sa teraz na sebe zapracovať.
Pre 54- ročnú Oľgu, jednu z úspešných uchádzačiek o prácu, to bolo jej prvé zamestnanie v živote. Je pre človeka, ktorý nikdy prácu nemal, ťažké zvyknúť si na nový režim?
Pani Oľga navštevuje a navštevovala naše komunitné centrum pravidelne a netrpezlivo vyčkávala ponuky na pracovný pohovor. Keď dostala možnosť zúčastniť sa pohovoru, poprosila ma, či by som nešla spolu s nimi, nakoľko nemali predstavu, kde Nitra. Nemala obavy z toho, čo bude, naopak mala veľkú radosť, že sa konečne zmení jej život. Veľmi sa tešila, že mohla bývať na ubytovni, mať spolu s kolegyňou vlastnú izbu, teplú vodu, tešiť sa z práce, ktorá ju bavila, kúpiť si čo chce a ešte si aj ušetriť. Na ubytovni v Nitre tvorili s kolegami jednu rodinu, pomáhali si a žili a pracovali spolu so Slovákmi, Rumunmi, Maďarmi, Slovincami a Ukrajincami. Keď mali ísť na pohovor, prišla som za nimi o 5:00 do osady, pršalo a bola hmla a blato také, že si so sebou doniesli ešte jedny topánky na prezutie do auta a zbalené najpotrebnejšie veci, ktoré si vybrali na burze šatstva – odchádzali z domu, do sveta. Niekoľkí sa s nimi prišli rozlúčiť a povedali mi “Marienko, lem tak zrub, žeby prešli a daj na nich pozur“. Spolu sme sa teda zúčastnili pohovoru, uspeli traja klienti, ktorí keď sa dozvedeli, že ich do firmy prijímajú…výskali od radosti, ďakovali mi a odchádzali na ubytovňu so slovami „už še nigda nevracime do tej džungli“ a „vam prinešeme pod stromček LG televizor“. Rýchlo sa zapracovali tak, že majstri boli s nimi veľmi spokojní, lebo nešpekulovali a pracovali tak, ako im povedia.
Ako vníma komunita, tieto nové možnosti? Motivuje to aj ďalších ľudí?
Osada v Kojaticiach patrí k tým biednejším, len dva domy z približne 40 obydlí sú legálne, jediným zdrojom vody je prameň z lesa a v minulosti tu nemal nik roky legálnu a dlhodobú prácu. Vyrastať a žiť v týchto podmienkach a dokázať si nájsť a udržať dlhodobo prácu je pre našich klientov extrémne náročné.
Samozrejme, súčasný pracovný boom to motivuje aj ostatných, ale nie každý má možnosť zanechať rodinu a presťahovať sa za prácou. Tento zlom nastal aj u ostatných klientov, ktorí sa takisto rozhodli zamestnať a odísť z komunity. Uvedomili si tiež, že bez toho, aby nevedeli čítať a písať sa nedokážu uplatniť. Mnohí klienti si preto hľadajú prácu ďalej, ale v regióne. V regióne to však ide veľmi ťažko, pre vysoké percento nezamestnaných, uprednostňujú firmy a aj pracovné agentúry iba absolventov s ukončeným vzdelaním, čo u tejto komunity je veľmi ťažké, nakoľko títo nemajú ukončené iba základné vzdelanie.
A ako sa vlastne v praxi zmení takýmto ľuďom život, keď sa zamestnajú? Zlepšila sa kvalita ich života?
V prvom rade sa zmení ich režim dňa, zvýši sa kvalita ich života, necítia sa byť bezcenní a hlavne sa pozdvihne sa ich status. Ich život má zmysel a cieľ zmeniť sa, žiť lepšie a nie iba prežívať. Úplne sa dá pozorovať, ako pomaly rastú a tešia sa z toho, že konečne robia to, čo ich baví a hlavne, že sa cítia potrební, že bývajú na ubytovni, kde majú teplú vodu, kuchynku, záchod a svoju vlastnú posteľ… o ktorú sa nemusia s ostatnými deliť.
Ako ich vímajú zamestnávatelia?
Zamestnávatelia ich nehodnotia podľa pôvodu, ale podľa pracovných výsledkov, ktoré ich motivujú odmenami. S našimi klientmi boli v Nitre veľmi spokojní a podľa slov tímlíderky Bogyovej, naši Rómovia sú jednoduchí a pracovití ľudia, s ktorými nemali žiadne problémy.
Čo všetko vlastne ľuďom z vylúčených komunít bráni zamestnať sa? S akými prekážkami sa stretávate, ako ľudia, ktorí im pomáhajú, najčastejšie?
Medzi najčastejšie prekážky patrí nevzdelanosť, negramotnosť a doprava za prácou. Samostatným problémom sú dlhy a exekúcie, ale tie dnes vieme riešiť prostredníctvom dohody na splátkových kalendároch s exekútormi, alebo cez osobný bankrot.
Nemôžem si pomôcť, ale mám pocit, že sa tu tak trochu supluje niečo, čo by mal robiť štát. Čo by sa malo zlepšiť zo strany štátu, prípadne spoločnosti, prípadne samotných Rómov, aby sa Vaša práca – pomôcť im nájsť si prácu – zjednodušila?
Štát by mal poskytnúť podporu firmám, ktoré zamestnávajú dlhodobo nezamestnaných pri ich zapracovaní a začlenení nielen do pracovného, ale aj súkromného života. Úrady práce dnes veľmi efektívne v tejto práci nie sú, ale je tu celá sieť komunitných centier a terénnych sociálnych pracovníkov v marginalizovaných komunitách, ktorá by s týmito vecami pohnúť vedela rovnako, ako sa to darí nám. Úrady práce by mohli aspoň ponúkať praktickejšie rekvalifikačné kurzy, podľa požiadaviek trhu práce.
Ďakujem za rozhovor.
Miroslava Ábelová
