Bezpečné útočiská aj pre zdravotne znevýhodnených

Vojna nás naučila, že domov nie je len miesto, ale aj pocit bezpečia a istoty. Tisíce rodín na Ukrajine o tento pocit prišli. Stali sa z nich vnútorné vysídlení ľudia, ktorí si museli hľadať nové miesto, kde by začali odznova

Každý jeden a jedna z nich to mali zložité. Ešte o čosi viac možno tí, v ktorých životoch je denne prítomá choroba či zdravotné znevýhodnenie. Aj pre týchto ľudí však existujú miesta, kde sa cítia bezpečne a možno napokon i ako doma. Boli sme navštíviť dve takéto bezpečné útočiská pre rodiny s deťmi so zdravotným znevýhodnením v okolí  Zakarpatska – v obciach Bushtyno a v Tiachive.

Podarilo sa nám ich vytvoriť vďaka podpore našich darcov a darkýň a v spolupráci s organizáciou ZOA.

V každom z nich žije desať ľudí. Jednou z nich je aj Tetiana, ktorá vychováva svoje tri deti bez manžela. Nemôže pracovať, pretože sa musí starať o svojho zdravotne znevýhodneného syna.

Museli sme utiecť, keďže v meste sa začalo aktívne ostreľovanie a neprestávalo. Bála som sa o deti.

Tetiana

V novom domove sa im páči, hoci sa veľmi túžia vrátiť – keď raz bude po všetkom: “Je tu pokoj. Chodíme  do parku, kúpať sa k rieke, deti sa tam vyhrajú. Dcéra Mária v septembri nastúpi do prvej triedy a syn Illia bude navštevovať inkluzívnu triedu.”

V ďalšej izbe býva Olena so svojím 22-ročným synom Danylom, ktorý má Downov syndróm. Za sebou majú už niekoľko útekov. Najprv ušli z Luhanska do Charkova. Napriek rozsiahlej invázii Ruska v 2022 sa tam Olena rozhodla zostať, hoci mesto ostreľovali a zvuk rakiet nad ich domom bol na dennom poriadku. Dúfala, že vojna sa čoskoro skončí.

Danylovi sa však kvôli stresu veľmi zhoršil zdravotný stav. Na odporučenie lekárov ho museli z nebezpečnej oblasti dostať preč. A tak prišli sem. „Neviem, či sa ešte niekedy vrátime domov. Nie je to prvýkrát, čo sa nám život zastavil. Nemôžem nič plánovať. Je tu pekne, synovi sa tu páči, chodíme na prechádzky, kúpať sa a obklopujú nás krásne hory,“ pochvaluje si Olena.

Celý život sme pracovali na tom, aby sme vybudovali domov pre našu rodinu

V útulku v Tiachive žijú aj dve rodiny z Doneckej oblasti. Matka s dcérou na invalidnom vozíku a druhá, veľká rosina, ktorú tvorí Liudmila s manželom, tromi deťmi, matkou a svokrou. Jej dcéra je tiež na invalidnom vozíku, preto museli svoj rodný domov opustiť v evakuačnej sanitke, ktorou prešli 1500 km do Tiachivu. Postupne sa sem dostali aj ďalší členovia rodiny a žijú tu spolu už druhý mesiac.  

„S manželom sme celý život pracovali na tom, aby sme vybudovali útulný domov pre našu rodinu. S ihriskom pre deti, špeciálnymi terénnymi úpravami, skrátka domov. Mali sme svoj malý podnik a toto všetko sme kvôli vojne museli opustiť, “ spomína Liudmila.

„Dlho sme odolávali, nechceli sme odísť. Potom však začali lietať v našom okolí granáty a to už nebola sranda. My sme mali šťastie, no susedom vtedy vyleteli okná. Druhýkrát sme už boli ľahko zranení a tretíkrát sme nechceli riskovať. V tom čase v našom meste zomierali deti, ostreľovali škôlky, školy, nemocnice a všetko bolo zničené.“ 

Rodina stihla zbaliť len to najnutnejšie: doklady, notebooky, telefóny  a dvoch papagájov. V novom útočisku majú dnes tri izby: „Nemohla som tomu uveriť, keď mi povedali, že idem do úplne nového zrekonštruovaného útulku. Všetko je tu nové – nábytok, posteľná bielizeň, riad, domáce spotrebiče. Som veľmi spokojná.“

Pomôžte nám pomáhať

Tieto rodiny tu majú k dispozícii všetko potrebné, vrátane špeciálneho vybavenia pre ľudí so zdravotným znevýhodnením a rehabilitačného centra. „Choré deti majú bezplatné rehabilitácie a ich rodinám poskytujeme právnu aj lekársku podporou,“ dodáva vedúca komplexného rehabilitačného centra, Vitaliia Pushchynska.

Každý z týchto príbehov je jedinečný, no všetky spája túžba po bezpečnom domove. Tešíme sa, že sme im ho dokázali poskytnúť. Avšak je mnoho ďalších rodín so zdravotne znevýhodnenými deťmi, ktorým by sme rovnako radi pomohli zabezpečiť dôstojný život. Ak chcete pridať ruku k dielu, viete tak urobiť TU.

Ďakujeme