Doľahol na mňa ťaživý pocit z toho, ako sa život môže rozpadnúť zo dňa na deň bez toho, že by sme si to sami zavinili (rozhovor z hraníc)

Človek v ohrození pomáhal ľuďom utekajúcim pred vojnou na Ukrajine od prvých dní. Na začiatku bola priorita zvládnuť situáciu na hraniciach. O svojich dojmoch mesiac po začatí vojny pre Bystriny porozprávala Jana Ondrušová, koordinátorka komunikácie v Človeku v ohrození, ktorá sa pridala k našim kolegom na východnom Slovensku.

Aká bola situácia vo vašej organizácii v momente ruskej invázie na Ukrajinu?

Situáciu na Ukrajine sme pozorne sledovali už pred začiatkom invázie a pripravovali sa na všetky možné scenáre. Na Ukrajine sme intenzívnejšie začali pomáhať v roku 2014, kedy sme odstraňovali následky konfliktu v Doneckej a Luhanskej oblasti. Starali sme sa o starkých, ktorí ostali v opustených dedinách pri kontaktnej vojnovej línii, aby mohli prežiť zimu v teple a dôstojne. Pomáhali sme nemocniciam a školám či domovom pre seniorov, ktoré boli v oblastiach so zničenou infraštruktúrou, aby mali stály prístup k tečúcej vode. Zabezpečovali sme aj psychosociálnu podporu pre deti a dospelých, ktorí trpeli následkami vojny. Eskaláciu konfliktu na Ukrajine sme preto vnímali o to citlivejšie. Už pár dní pred útokom sme spustili kampaň na podporu Ukrajine, pretože sme vnímali, že ak aj nedôjde k priamemu vojenskému útoku, naši susedia budú potrebovať humanitárnu pomoc. A keď sa naplnil ten najhorší očakávaný scenár, hneď sme zmobilizovali naše sily a išli pomáhať na hranice.

Sama ste už pár dní po invázii išla na týždeň do terénu. Ako ste vnímala situáciu na mieste a čo všetko sa za ten čas, čo ste tam boli zmenilo?

Na hranice som sa osobne dostala pár dní po vypuknutí konfliktu. Videla som kolegov, ktorí profesionálne a intenzívne riešili situáciu, pracovali dlhé hodiny denne, len aby bola pomoc čo najrýchlejšia. Takisto som vnímala veľké nasadenie dobrovoľníkov. V oblasti pôsobili aj ďalšie mimovládne organizácie, a tie sa snažili aj medzi sebou koordinovať. Dobre to bolo vidno napríklad vo Vyšnom Nemeckom, ktoré bolo najväčším zázemím pre prichádzajúcich ľudí. Pôsobili sme aj v Ubli a Veľkých Slemencoch. Po troch intenzívnych týždňoch sa situácia zmenila a zázemia pri hraniciach sa redukujú na minimum. Koordináciu preberá štát a vytvárajú sa hotspoty ďalej od hraníc. Prvý už funguje v Michalovciach, zatiaľ pôsobíme aj tam. Naďalej však vo Vyšnom Nemeckom ostávajú naše dva veľké stany, kde môžu ľudia počkať a trochu si oddýchnuť, kým ich autobusy odvezú ďalej. Ostávame aj na ukrajinskej strane pri Ubli, kde je humanitárna pomoc pre ľudí, ktorí čakajú v rade, stále potrebná.

Koľko dobrovoľníkov máte na mieste a čo všetko sa za tie dva týždne podarilo vybudovať?

Denne nám v teréne na troch hraničných priechodoch pomáhalo asi 30-40 dobrovoľníkov, ktorí sa striedali tak, aby sme mohli pomáhať skutočne 24 hodín denne. Čo sa týka pomoci na hraniciach, vo Vyšnom Nemeckom sa nám postupne podarilo vytvoriť teplý prístrešok pre matky s deťmi, kde sme poskytovali psychosociálnu podporu, ale aj rôzne hry (psychosociálnu podporu na mieste sme mali aj v Ubli a Veľkých Slemencoch), zabezpečili sme mobilné toalety, nabíjacie stanice na mobily, na náš podnet sa zaviedla napríklad elektrická prípojka. Ale takisto sme všade poskytovali aj tú prvú a základnú humanitárnu pomoc v podobe občerstvenia či teplých nápojov, ale aj poskytovania informácií.

Čo je aktuálnejšie podľa vás najväčšia potreba?

Po prvotnej humanitárnej pomoci pre ľudí, ktorí k nám utekajú pred vojnou, sa zameriavame na dlhodobú a systematickú pomoc. Treba si uvedomiť, že kríza potrvá ešte niekoľko mesiacov až rokov a veľa ľudí nájde na Slovensku svoj dočasný domov. Preto ponúkame štátu a samosprávam naše dlhoročné skúsenosti, ktoré máme nielen v rozvojovej pomoci a v konfliktných zónach, ale aj v oblasti sociálnej integrácie na Slovensku. Ľuďom bude treba pomáhať v komunikácii s úradmi, pri hľadaní práce a pod. Sústreďujeme sa aj na pomoc pre obce na západnej Ukrajine, kde sa v regióne Zakarpatské nahromadilo už vyše 300 000 vnútorne vysídlených ľudí. Komunikujeme s miestnymi samosprávami, čo presne potrebujú, aby situáciu zvládli, a posielame pravidelné dodávky materiálnej pomoci. Čo však vnímame ako veľmi dôležité, je naozaj fungujúca spolupráca s lokálnymi centrami a samosprávami, aby sme dodávali naozaj potrebnú pomoc, a to systematicky a dlhodobo.

Vlna solidarity je našťastie stále veľká. Ľudia chcú pomáhať a pridávať sa k dobrovoľníkom. Aký je aktuálne stav na hraniciach a kde ich je najviac potreba?

Tým, že dochádza k presunu zázemia pre ľudí na úteku od hraníc do hotspotov a koordináciu preberá štát, mení sa aj potreba dobrovoľníckej práce, respektíve aj profil hľadaných dobrovoľníkov. Naše nahromadené dobrovoľnícke kapacity sme zatiaľ ponúkli štátu aj na koordináciu do hotspotov. My budeme v dohľadnej dobe hľadať predovšetkým ľudí, ktorí majú skúsenosť v oblasti sociálnej práce. Ako som už zmieňovala, tak bude potrebné ľuďom pomáhať hlavne zorientovať sa v sociálnej oblasti a pomaly sa začleniť do života v novej krajine.

Bol to silný zážitok: pozorovať ľudí, ktorí vyzerajú presne tak ako ja, moja rodina či priatelia, ako si zbalili jeden kufor a celý svoj život, veľmi podobný, ktorý vedieme teraz my, zanechali za sebou a vydali sa do neistoty, len aby prežili.

Sama ste bola svedkom množstva silných príbehov, ktoré pohli aj veľkými chlapmi. Ako ste to zvládali vy?

Nemala som možnosť rozprávať sa osobne s ľuďmi na úteku, keďže neovládam ukrajinský ani ruský jazyk a vzhľadom na to, že som na mieste riešila inú agendu, nebol ani priestor na to, s niekým prísť do dlhšieho kontaktu, ako to napríklad mali naši dobrovoľníci. Bohužiaľ, nebola som v pozícii, keď som sa mohla niekomu prihovoriť, a byť tam pre neho či pre ňu dlhšie, vnímala som totiž, že tí ľudia potrebujú byť hlavne v bezpečí a po pokrytí prvotných potrieb mať aj svoj priestor a pokoj. Konkrétne príbehy som vnímala hlavne cez skúsenosti svojich kolegov, či už to boli psychológovia z IPčka alebo napríklad naša ukrajinská dobrovoľníčka Nasťa, ktorá sa rozprávala s ľuďmi v Ubli, a sama mala veľkú časť rodiny stále v Kyjeve. Ale aj tak to bol silný zážitok: pozorovať ľudí, ktorí vyzerajú presne tak ako ja, moja rodina či priatelia, ako si zbalili jeden kufor a celý svoj život, veľmi podobný, ktorý vedieme teraz my, zanechali za sebou a vydali sa do neistoty, len aby prežili.

Byť osobou prvého kontaktu v takejto kríze je veľmi náročné, a keď sa to spája s dlhými hodinami v teréne, vyčerpá to aj silnejšie povahy. O to viac si dobrovoľnícke nasadenie stoviek ľudí, ktorí s nami pomáhajú, vážime.

Na túto situáciu nebol nikto pripravený. Dnes už vieme, čomu všetkému sú pomáhajúci ľudia v teréne vystavení. Je priestor aj na psychologickú prípravu a posúdenie emočnej výbavy dobrovoľníkov?

Tým, že na mieste máme aj koordinátorov dobrovoľníkov, tak dobrovoľníci a dobrovoľníčky dostávajú úvodné školenie a tipy, ako postupovať v rôznych situáciách. Samozrejme, že je tam priestor aj na to, aby dali spätnú väzbu neskôr svojmu koordinátorovi či koordinátorke, prípadne ak by cítili, že je toho už na nich priveľa, môžu si ísť oddýchnuť. Na to, aby sme mohli účinne pomáhať iným, musíme myslieť aj na starostlivosť o seba. Byť osobou prvého kontaktu v takejto kríze je veľmi náročné, a keď sa to spája s dlhými hodinami v teréne, vyčerpá to aj silnejšie povahy. O to viac si dobrovoľnícke nasadenie stoviek ľudí, ktorí s nami pomáhajú, vážime.

Situácia je náročná pre všetkých. Človek v ohrození v spolupráci s IPčkom poskytuje aj psychologickú pomoc – prichádzajúcim ľuďom z Ukrajiny aj dobrovoľníkom. Ako to prebieha v praxi?

Pri hranici IPčko pôsobilo priamo na mieste, vo Vyšnom Nemeckom vo vyhrievanom šapitó pre matky s deťmi, v Ubli v kultúrnom dome. Tým, že o nich vedeli aj ostatné organizácie, ktoré boli v oblasti, volali ich vždy, keď sa stretli s niekým, kto prežíval náročnú situáciu. Riaditeľ IPčka Marek Madro mi vravel, že takýchto výjazdov mali vyše 50 denne, náročné to bolo hlavne v noci, keď sa pridávali okrem stresu aj ďalšie faktory ako zima a tma. Keďže v takej situácii nie je priestor na nejakú systematickú terapiu, išlo predovšetkým o citlivý kontakt, poskytnutie pocitu bezpečia. V súčasnosti už funguje aj krízová linka v ukrajinskom jazyku, ktorú sme založili práve v spolupráci s IPčkom a Nadáciou Orange. Psychosociálnu podporu pre ľudí z Ukrajiny spoločne chceme rozšíriť postupne do viacerých regiónov na Slovensku, ale aj na Ukrajinu.

Na hraniciach je aj veľké množstvo detí. S akými problémami sa tam najčastešie stretávate a ako s nimi pracujete?

Deti na úteku, podobne ako aj dospelí, zažívajú v takejto situácii stres a strach. Psychologická pomoc pre deti sa preto robila cez nejakú hru, hračku, či rozprávku, pri ktorej deti pookriali a bol to pre ne univerzálny jazyk, ktorému rozumeli. Prostredníctvom detí sa vedeli psychológovia viac priblížiť aj k ich mamám. Tie keď videli, že ich deti sa hrajú a sú v bezpečí, samy sa uvoľnili a vedeli sa skôr vyrozprávať z vecí, ktoré ich ťažili.

Ste koordinátorka komunikácie a máte na starosti aj sociálne siete. Ako ľudia reagovali v tomto priestore v prvé dni, ako sa „nálada“ vyvíjala a čo sa odvtedy zmenilo?

Prvé dni bol ten nápor na našich sociálnych sieťach naozaj obrovský. Ľudia chceli veľmi pomáhať, mali veľa otázok. Nie na všetko sme vedeli odpovedať, ale snažili sme sa ich nasmerovať či už na kanály našej pomoci (dobrovoľnícka databáza, finančná výpomoc), prípadne podávať aj všeobecné informácie či nasmerovať aj na iné organizácie alebo úrady, ktoré riešili ďalšie aspekty pomoci. Pomoc sa čím ďalej tým viac systematizuje, viac sa sprehľadňujú aj ostatné informačné kanály, preto postupne klesá aj nápor na našich sociálnych sieťach. Naďalej však cítime veľkú podporu a solidaritu s ľuďmi, ktorí k nám utekajú pred vojnou. Stále tiež funguje aj naša infolinka, kde ľudia s otázkami nájdu potrebné informácie. 

Okrem solidarity začínajú do spoločnosti presakovať aj negatívne reakcie na pomoc ľuďom z Ukrajiny ako aj mnohé hoaxy, ako tomu bolo počas pandémie. Ako sa s týmto vysporiadavate počas vašej práce a ako to do nej zasahuje?

V porovnaní s neuveriteľnou vlnou solidarity je tých negatívnych reakcií, aspoň zatiaľ, výrazne menej. Vždy to z takého ľudského hľadiska zamrzí, ľudia sú však rôzni a aj na stresové situácie reagujú rôzne. Niektorí napríklad aj odmietaním celej krízy. Iní negujú utrpenie ľudí, ktorí k nám idú v obave o svoj život, a trochu sa žalujú, že u nás sa ľudia tiež majú zle. Snažíme sa nedávať priestor hoaxom, ale ľuďom, ktorí sú len znepokojení, sa snažíme vysvetľovať, prečo je potrebná pomoc.

Máte z času, ktorý ste strávili v teréne, nejaký konkrétny moment, ktorý vás výrazne zasiahol?

Pamätám si, ako som s kolegom sedela v aute, keď sme sa snažili prejsť cez hranicu v Ubli a zaniesť na druhú stranu menšiu materiálnu pomoc (varnice a ohrievače). Medzi colnicami sme videli skupinu žien s deťmi, ktoré prechádzali k nám. Jedna z nich ostala na ukrajinskej strane. Nevedela som, čo presne sa stalo. Žena však ostala sama medzi colnicami, po tom, ako sa rozlúčila so zvyškom skupiny. Sadla si na lavičku a rozplakala sa. Tá žena vyzerala byť v mojom veku, pokojne to mohla byť moja sestra alebo kamarátka. V tej chvíli na mňa doľahol veľmi ťažký pocit, ako blízko to utrpenie je a ako sa ten život môže rozpadnúť zo dňa na deň bez toho, že by sme to my zavinili alebo chceli.

Jana Ondrušová pôsobí v Človeku v ohrození ako koordinátorka komunikácie a sociálnych sietí od novembra 2020. Venuje sa prinášaniu príbehov a informácií z práce ČvO v oblasti pomoci na Slovensku aj v zahraničí, a to na webe aj sociálnych sieťach. V minulosti pracovala ako dramaturg v RTVS, a dramaturgickej práci sa čiastočne venuje aj naďalej. Popri tom dokončuje doktorát na JAMU v Brne. 

Autorka rozhovoru: Jana Gombošová pre Bystriny.