Ukrajinci sú veľmi odhodlaní. Obdivujem všetkých tých, čo zostali, hovorí náš kolega z terénu 

Ukrajincom a Ukrajinkám zasiahnutým vojnou pomáhame od prvých dní. Na začiatku naša pomoc smerovala na hraničné priechody, kde sme poskytovali vyhrievané stany, teplé jedlo, čaj, mobilné toalety, deky aj psychosociálnu podporu. Ešte stále pomáhame aj na ukrajinskej strane hraníc, kde bol nápor na začiatku veľmi veľký a matky s deťmi stáli v radoch v zime dlhé hodiny. V týchto dňoch pôsobíme aj ďalej vo vnútrozemí, najmä v oblasti Zakarpatska, kde svoje dočasné domovy našli stovky tisíc ľudí.   

O situácii na Ukrajine sme sa rozprávali s našim vedúcim humanitárnej pomoci Mariánom Cehelníkom, ktorý strávil niekoľko dní stretnutiami s Ukrajincami a Ukrajinkami. Spolu s ďalšími kolegami prešli 16 obcí v Zakarpatsku, aby zistili, kde je teraz naša pomoc najviac potrebná. 

Situáciu na Ukrajine si dlhodobo podrobne sledoval niekoľko mesiacov pred začiatkom vojny. Prekvapilo ťa rozhodnutie Vladimíra Putina? 

Je pravda, že všetky indície v posledných týždňoch vraveli, že niečo veľké sa udeje. Koncentrácia síl na hraniciach Ukrajiny bola bezprecedentná. Presunúť takéto sily stojí veľmi veľké peniaze, bolo jasné, že to nie je iba pre parádu. Musím ale úprimne povedať, že ma to predsa len prekvapilo. Až to poslednej chvíle som mal nádej, že sa nedožijeme rána, do ktorého sme sa 24. februára zobudili.  

V Zakarpatsku, regióne neďaleko slovenských hraníc, našlo dôsledkom vojny svoj dočasný domov viac ako 300 000 Ukrajincov a Ukrajiniek, ktorí nechcú opustiť svoju krajinu. Aká je aktuálna situácia len niekoľko kilometrov od našich hraníc?  

Ľudia, ktorí ušli zo svojich domovov pred bombardovaním, teraz žijú prevažne v priestoroch škôl, ktoré sú kvôli vojne aj tak často zatvorené. Najdôležitejšie je pre nich zostať v oblasti, v ktorej sa nateraz nebojuje. Kapacity tzv. kolektívnych centier sa ale postupne plnia, podľa posledných čísiel Ukrajinu opustilo už 4,2 mil. obyvateľov. V pohybe je celkovo 10 mil. obyvateľov, čo predstavuje štvrtinu celkovej populácie.  

Na Ukrajine už máme vlastné sklady a pravidelne dodávame do 16 hromád (miestne samosprávy) chýbajúci tovar. Najčastejšie sú to matrace, deky, hygienické potreby, hrnce, horáky, termosky, práčky, sušičky, elektrické generátory ale aj zdravotnícky materiál pre miestny Červený kríž. Pomoc doručujeme priamo centrám, aby sme mali istotu, že sa dostane tam, kam má.  

S miestnymi ľuďmi si sa rozprával aj osobne, videl si, ako žijú, s akými problémami sa stretávajú. Ako z tvojej vlastnej skúsenosti celú túto situáciu zvládajú? 

Ukrajinci sú veľmi odhodlaní. Obdivujem všetkých tých, čo tam zostali. Jasné, že sa boja, ale nechýba im odhodlanie. Napriek strachu sú dobre organizovaní, snažia sa a robia, čo je v ich silách.  

Jeden z najsilnejších momentov pre mňa bol, keď som zostal s riaditeľom jednej zo škôl sám a pili sme kávu. Bol to dospelý, skúsený chlap, ktorý sa po chvíli ticha zlomil. Povedal mi, že stále čaká, že sa jedného dňa zobudí a zistí, že to je všetko jeden šialený sen. Robí, čo môže, pomáha stovkám ľudí denne, ale stále sa nevie zmieriť s realitou.  

Na budove školy majú sirénu, ktorú ale museli vypnúť, všetci boli psychicky na dne, keď sa neustále ozývala. Funguje to tak, že keď radary zachytia raketu vo vzdušnom priestore, nevedia, kam presne ide, má len približný smer, poplach sa ale aj tak vyhlasuje. Miestni nikdy nevedia, kde a kedy to padne. Zvuk sirény u nich spôsoboval paniku a stres. Napriek tomu sú všetci statoční. 

Jeden z najsilnejších momentov pre mňa bol, keď som zostal s riaditeľom jednej zo škôl sám a pili sme kávu. Bol to dospelý, skúsený chlap, ktorý sa po chvíli ticha zlomil. Povedal mi, že stále čaká, že sa jedného dňa zobudí a zistí, že to je všetko jeden šialený sen.

Ako a komu na Ukrajine pomáha Človek v ohrození? Čo Ukrajinci teraz najviac potrebujú? 

V týchto kolektívnych centrách v Zakarpatsku sú prevažne matky s deťmi, ale tiež starí a chorí ľudia. Pomáhame im navyšovať kapacity, aby žili v dôstojných podmienkach, mali kde prespať, dostali základné hygienické potreby a mali čo zjesť. Vďaka priemyselným práčkam, ktoré sme im zabezpečili, už miestne učiteľky nemusia posteľnú bielizeň nosiť prať domov. Pomáhame im tiež vybaviť kuchyne, ktoré neboli pripravené na takéto množstvo ľudí. V týchto dňoch majú ešte stále dostatok jedla a vody. Predpokladáme ale, že to sa v nasledujúcich dňoch zmení a čoskoro budú potrebné aj tieto veci.  

Veľmi dôležitá bude aj psychosociálna podpora, ktorá nie je rozvinutá a potreby ľudí v tejto oblasti budú len narastať. Čoraz viac budú prichádzať ľudia priamo z oblastí bojov. Zažili veľmi traumatizujúce chvíle, je medzi nimi obrovské množstvo detí. Na Ukrajine preto rozbiehame aj psychosociálnu podporu. Je veľmi dôležité pomáhať nielen materiálne, ale myslieť aj na duševné zdravie. 

Ako dlho bude naša pomoc potrebná? Kedy sa skončí vojna? 

To, kedy sa skončí vojna, si nikto netrúfne povedať. Ak ale skončí aj dnes večer, pre nás sa nič nemení, škody na infraštruktúre sú v miliardach eur. Cieľom útokov sú často školy, nemocnice, bytovky, veľa ľudí sa nebude mať kam vrátiť. V oblastiach bojov sú dediny, ktoré sú upne zrovnané so zemou. Čo zostalo, vyhladil posledný tank, ktorý miestom prešiel. Naša práca bude potrebná ďalšie roky.  

Následky vojny budú obrovské. Bude Človek v ohrození pomáhať aj priamo v zbombardovaných mestách?  

Áno, postupne sa plánujeme presúvať ďalej na východ. Ďalšou oblasťou, do ktorej bude smerovať naša pomoc je Ivano-Frankivsk. Teritoriálne sme si našu pomoc rozdelili spolu s našimi českými kolegami z Člověka v tísni, ktorí pomáhajú v Lvovskej oblasti a smerom na Kyjev. Spolu tak vieme pomáhať najefektívnejšie.  

Ako humanitárny pracovník si pôsobil na Balkáne, Hondurase, v Keni aj Kambodži. Stretol si sa na Ukrajine s niečím, čo ťa ako skúseného humanitárneho pracovníka prekvapilo?  

Utečenci, či už sú z Ukrajiny alebo Sýrie, majú rovnaké potreby, nesú si rovnaké traumy. Aj napriek tomu sa ma vojna na Ukrajine dotkla oveľa viac. So svojou rodinou žijem na východnom Slovensku, len 200 km od miesta, kde môžu každú chvíľu padnúť bomby. Či chcem, alebo nie, má to aj osobnú rovinu, tú blízkosť cítiť. Žiaľ, zatiaľ nevidím dôvod byť veľmi optimistický. Naša pomoc sa len začína.